Teal miloval písanie. Bol to jeho spôsob, ako uniknúť do sveta, kde mohol byť čímkoľvek – hrdinom, cestovateľom, čarodejníkom. Každý večer po škole si sadol a hodiny písal. Chcel byť spisovateľom, ale nie hocijakým. Chcel, aby jeho príbehy raz čítali tisíce ľudí.
Jedného dňa na hodine informatiky učiteľ predstavil niečo nové. „Deti, dnes vám ukážem technológiu, ktorá mení svet,“ povedal nadšene. Na obrazovke sa objavil program s názvom ChatGPT. Učiteľ demonštroval, ako dokáže program písať príbehy. Deti zvolali nadšené „Wow!“ a začali si vymýšľať témy, aby program napísal krátke príbehy o zvieratách, o cestovaní do vesmíru, o všetkom možnom.
Teal mlčal. Pozeral na monitor a cítil, ako mu niečo ťažké sadá na hruď.
Cestou domov kráčal pomaly. Keď prišiel, sadol si k svojmu stolu, ale nedokázal sa sústrediť.
„Načo sa snažím?“ pýtal sa. „Prečo by niekto čítal môj príbeh, keď počítač dokáže za sekundu napísať niečo, čo vyzerá lepšie?“
Na druhý deň v škole deti ukazovali príbehy, ktoré si nechali vygenerovať. Učiteľ ich dokonca pochválil. „Výborné nápady! Možno raz budete spisovateľmi!“ povedal. Teal len stál bokom a počúval.
Po večeroch si začal v hlave prehrávať tie isté myšlienky. Predtým písal s nadšením, teraz len sedel pri stole a díval sa na prázdnu stránku. Slová mu neprichádzali. Cítil, že jeho snaha je zbytočná.
„Čo je na mojich príbehoch zvláštne? Čím sú iné ako tie z počítača?“ opýtal sa jedného večera svojej mamy.
„Sú tvoje,“ odpovedala jednoducho. „Do tvojich príbehov vkladáš svoje myšlienky, svoje srdce. A to je niečo, čo program nikdy nedokáže.“
Teal prikývol, ale jej odpoveď ho nepresvedčila. Začal si hovoriť, že možno sa mýlil. Možno písanie nikdy nebolo pre neho.
Raz sa pokúsil vymyslieť nový príbeh. Napísal pár viet, no nebol spokojný. Naťukal ten istý nápad do ChatGPT a čítal to, čo program vytvoril. Text bol hladký, dokonale štruktúrovaný, dokonca zaujímavý. Teal to porovnal so svojou verziou a prišlo mu, že jeho práca je slabá.
Zatvoril zošit.
Čas plynul a Teal písal čoraz menej. Zošity, ktoré boli predtým plné príbehov, zostávali prázdne. Svoje sny o spisovateľskej kariére odložil, tak ako odložil aj všetky poznámky a náčrty.
„Možno to nebol sen pre mňa,“ hovoril si. No pravda bola, že mu chýbala radosť, ktorú písanie kedysi prinášalo.
Na školskom výlete do knižnice si ani len nepožičal knihu. Keď sa ho spolužiak spýtal, prečo už nepíše, len pokrčil plecami. „Nie som na to dosť dobrý,“ povedal.
A tak Tealov sen pomaly vybledol. Nie zmizol úplne, len zostal schovaný kdesi hlboko v ňom, pod vrstvou pochybností a obáv.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
@Teal
Napíš svoj komentár