Len tak sa pohrávam s myšlienkou, že všetko kedysi chcené dnes už neplatí. Boli plány na život, bol život sám. Boli časy radosti a časy keď som nevedela, kam sa pohnúť. Bolo to krásne, a prírodné. Tak ako sám čas chcel. Ale ja som chcela niečo iné. Alebo to len teraz mám pocit, že tvoje slová pre mňa nič neznamenajú??A kedysi by som za ne dala celý svet.

Je to divné, ako sa všetko mení. Kondenzuje a neskôr až zamrzne. A smiešne na tom celom je že sa cítim šťastnejšia každou ďalšou míľou čo sa medzi nami postaví. Malo by to byť naopak. Tak je to predsa prirodzené. No ja som iný človek ako som bola včera, minulý týždeň, či minulý rok. Totálne iný. Už nenosím cez oči ružové okuliare. Už neodvrátim zrak keď sa dejú veci, ktoré by som najradšej nevidela. Už viem, že slová sú pre niekoho len slová. Nemajú v sebe nič. Žiaden cit, žiadnu hĺbku, žiadny význam. Jednoducho ich hádžeš po svete ako hophopky. Problém je v tom, že teraz do mňa neprejde ani jedna z nich, všetky sa odrazia. Utečú mi. A ja si nie som istá, či niektorá z nich v sebe náhodou neniesla niečo viac. Nedkokážem ich rozoznať, nech sa snažím ako chcem. A potom sa cítim opustená, nechápem ľudí, nerozumiem ich správaniu. Vravia áno - myslia nie. Alebo nevravia vôbec nič vo chvíli, kedy by mohli zachrániť stratenú dušu. Šikanujú svojimi žartmi, vysmievajú sa do tváre. A potom objímu, vrazia do teba svoj jed, cítiš ako sa ti pomaly šíri každou jednou bunkou, každým jedným kúskom tvojho ja. Potom to už nie si ty. Len to, čo z teba chcú mať.

Toto nie je správne. Nie. Čakať, že sa ľudia začnú správať tak, ako by mali. To nemá význam. Ak sa toľko rokov nič nestalo, naozaj si nemám čo nahovárať. Ja teraz neviem, čo si mám myslieť. Neviem čo by som mala cítiť, keď počujem tvoje meno vo vetre. Keď zachytím tvoj obraz na fotke v mojej hlave. Keď pohladím dolomitskú skalu, čo mi pripomína domov. Neviem ako by som sa mala cítiť, som zmätená a vystrašená.

Ale pritom keď odídem preč, a som s ňou, všetko je iné. Cítim ako život vracia mojim žilám krv. Ako sa mi po facke pomaly formuje modrina na líci. Ako ma drží za ruku, a celé moje telo sa začne chvieť. Od šťastia? Ten pocit dokonalej symbiózy, keď pocítim spriaznenú dušu. Nie je nič lepšie na svete. Snívam. Snívam každý deň, že sa raz polepším. Že budem môcť povedať svetu, kam by ma mal vziať. Zatiľ som však malá. Príliš stratená na to, aby som dokázla všetkým povedať, čo si o nich myslím. A tak veľmi túžim byť s Tebou raz sma. Porozprávať sa. Nech mi odpovieš na dáku z mojich otázok. Nemusíš na všetky, aj tak som z teba skoro nikdy nič nedostala. Tak si nejdem nahovárať, že by sa to zrazu zmenilo.

Life happened, time happened, love happened. To je všetko na čom záleží. Preto sa dejú zmeny a z práva je žiaľ, z lásky je prach a z oblohy strach. No zmeny sú fajn. Dajú človeku silu, otvoria dvere do novej dimenzie. A to má potom cenu, tešiť sa na pondelok ráno, do poslednej lavice. Tak odkiaľ všetko vidno. You´re a hell of a woman. God!!! I just can´t believe. Could this be... love?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
adsy  13. 11. 2011 09:20
Je úplne zbytočné čakať, že sa ľudia začnú správať tak ako by mali. Žijeme v príliš skazenom svete Jediná vec, ktorá by možno túto planétu zomkla dokopy je reálne ohrozenie existencie ľudstva.
Napíš svoj komentár