Neviem, prečo sa dejú. Nechápem pointu, potrebujem ju však zistiť. Teraz tu nehovorím o bežných teenage nechápačkách, prečo je svet taký zlý a prečo mi rodičia nezvyšujú vreckové, že sú všetci ku mne šialene nespravodliví.
Tu ide o niečo viac.
Niekto, alebo niečo, nejaká vec alebo človek (s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy) mi chce niečo povedať, alebo naznačiť, alebo... spraviť? Asi.
Náš dom bol síce už od nepamäti iný, diali sa tu iné veci, než v bežných domoch, v našom dome sa popierali základy fyziky a optiky. V našom dome nebývam len ja s rodičmi, starými rodičmi a súrodencami, o náš dom sa delíme s určitým počtom bytostí, ktoré nie sú tak celkom živé ako my. Na tieto návštevy sme si viac-menej zvykli, lebo neboli priame.
Takmer na dennom poriadku máme presúvanie nábytku, čudné zvuky, škrípanie, hlasy, dotyky, neúprosné štekanie psa na ten istý bod, uvedomenie si, že za vami niekto stojí, že v izbe nie ste sami,sny či prízraky,...
Zvykli sme si. Naša rodina si akosi zvykla, pravdepodobne budeme senzitívni už z generácie na generáciu.
Väčšinou, ak zapálime sviečku či sa pomodlíme za nepokojných samozvaných mŕtvych obyvateľov, prestane to. Na určitý čas.
Neraz sme podstúpili svätenie nášho domu kňazmi. Pomohlo to. Na určitý čas. Netuším, či sú "naši" duchovia dobrí, či zlí. Je mi jasné, že nie každý sa tu cíti dobre. Je to tu proste divné.
Ak by som mám mala rozprávať všetky strašidlené historky, ktoré sa u nás zbierali, bolo by to na sériu celkom slušných hororových (skutočných!) blogov.
Ale to, čo sa deje v poslednom čase už presahuje medze mojej abnormálnej normálnosti. Ja som toho ducha.. videla.
Ťahá sa to so mnou už od môjho narodenia, keď som spávala v kolíske po mojej sesternici, ktorá zomrela v 8 rokoch na nádor na srdci. Dovteda zdravé dieťa, až kým v noci neprišlo za rodičmi, že sa jej sníval škaredý sen a nepadlo na zem mŕtve.
Kolíska bola nová, narodila som sa ja, tak ma tam dali.
Až jednej noci pri nej videla moja mamina moju sesternicu. V bielych šatočkách, v akých bolo pochované, s plachým výrazom v tvári, mierne priesvitné (ale čo očakávate od takého ducha!) sa pozeralo do jej a zároveň mojej kolísky. Na druhý deň sa zistilo, že Magduška mala výročie smrti. Načasovala si to pekne.
Odvtedy spávame so zažatými lampičkami v celom dome.
Skúsenosti s duchmi pokračovali, ale už sme nijakého nevideli.
Až do tejto stredy. Videla som ju. Pri schodoch. Nad ránom. Dievčatko v bielych šatočkách, mierne priesvitné, malé, blonďavé sa na mňa uprene pozeralo. Mrazilo ma z toho a mrazí stále.
Znaky niečej prítomnosti sa stupňujú, hoci je to možno z časti už aj moja paranoja. Praskajú nám žiarovky, počujeme kroky, vejú vánky pri zatvorených oknách. Počujem šepot... Neviem, ako dlho toto vydržím, ale viem, že musím niečo spraviť.
Slušne im vysvetliť, že my ich tu nechceme.
Dať im zbohom a rozlúčku na cestu do sveta tam, kde majú už dávno byť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
semhamforas
17. 10.októbra 2010 15:42
uau, to fakt? A o koľko sa vám ten nábytok hýbe? V takom dome by som chcel bývať
2
Myslím že tá zbierka strašidelných blogov by bol fakt dobrý nápad Aj keď ti veľmi neverím, ale pri čítaní mi po tele chodili príjemné zimomriavky.. Pokračuj v takýchto blogoch, veľmi sa mi to páči
3
@semhamforas , veľa ľudí, čo poznám, hovorí, že aj oni chcú vidieť ducha, aj oni chcú počuť kroky, zvuky a vidieť, ako sa hýbe nábytok.. Ako také jednorázové divadlo je to možno fajn, ale zažívať to deň čo deň, poviem ti, dosť otravné Nábytok sa hýbe... podľa toho že čo a kedy, boli také obdobia že ráno sme napríklad prišli, odomkli a bolo komplet porozhadzované.
@klaudiqaaa , aj ja by som si najradšej neverila Ale skúsim ešte niečo napísať, aspoň sa z toho vykecám.
@klaudiqaaa , aj ja by som si najradšej neverila Ale skúsim ešte niečo napísať, aspoň sa z toho vykecám.
4
Je všeobecne známe že pokiaľ napíšeš o svojich problémoch či už do denníčku alebo do blogu tak sa ti uľaví..mne to vždy pomáha Tak veľa šťastia dúfam že onedlho uvidím nejaký tvoj blog v topke
Napíš svoj komentár