Išlo o neveľký, starý židovský dom nedaľeko centra mesta, v ktorom bola kedysi krčma a ešte dlho predtým tam žila rodina. Až kým nevyhorel.
Pôvodný majiteľ ho veľmi srdečne ponúkol za ešte srdečnejšiu cenu aj s pôvodným príslušenstvom. Taká ponuka sa predsa neodmieta. Veľkoryso sme ignorovali čudné pohľady ľudí žijúcich v okolí, odhováranie dobrých priateľov, či vyhrážky tamojšej čudnej skupiny, ktorá sa podobala na skomoleninu satanistov, metalistov a bezdomovcov. Vraj duchovia a strašidlá. To môžu hovoriť ľuďom, ktorí nezažili ani zlomok z toho, čo máme na dennom poriadku my. Ale MY, resp. moja matka si bola istá, že niet na tomto svete ducha, ktorého by sa bála viac ona ako samotný duch jej.
Tak sme sa do toho pustili. Nastávala premena niečoho, čo pripomínalo sídlo pavučín, divných ornamentov, znakov, potkanov a špiny a podľa neskorších zistení aj nahnevaných duchov, na niečo obývateľné a podľa možností útulné.
Bolo nám síce mierne divné, prečo je v okolí výčapu a komory toľko krížov a svätých obrázkov, zvlášť, keď naposledy to bolo miesto metalistov, ktorí neverili ani zďaleka v niečo podobné Bohu, ale ignorovali sme to.
Keď sa tam dalo existovať, dospela som k záveru, že je to tam fakt pekné. Vstupné starodávne piliere, drevená podlaha s efektným vŕzganím po každom kroku, staré steny a murovaná pec dodávali nádych minulosti. Netreba sa preto čudovať, prečo sa volá práve Retro. Napadlo nám to ako prvý názov, keď sme to celé uvideli.
Veci šli ako po masle a nadišiel prvý deň otvorenia baru. Všetko nachystané, výčap vyleštený, suroviny pripravené. Predsa len bol zavesený na stene kríž s ružencom, veď človek nikdy nevie.
Ráno sa tam naši vybrali o niečo skôr, aby stihli doladiť potrebné detaily. Odomkli bránu, nadýchli sa, že vkročia do novej etapy života, no namiesto toho uvideli spúšť.
Stoličky porozhadzované, pivo porozlievané, jedlo poroznášané po celej terase, kríž nebol na zemi, ale visel dole hlavou. Po zemi boli nahádzané po celej ploche čudné fotografie a dva články z novín.
NIKTO, nikto okrem nich sa nemohol dostať dnu, pretože nikto okrem nich nemal kľúče a dvere vylomené neboli. Záver si urobte sami.
Keď to všetko dali ako-tak do poriadku, našli aj spomínané fotky. Bola na nich rodina z čias okolo druhej svetovej pred známymi piliermi (teraz už) nášho baru. Rodičia s dvoma chlapcami a dievčatkom.
V jednom článku sa spomínalo, ako niekdajšieho bývalého čašníka našli obeseného mŕtveho s modlitebnou knižkou a krížom v ruke.
V druhom článku, ktorý bol napísaný o desať rokov, neskôr našli policajti opäť mŕtvolu muža (pravidelného návšetvníka krčmy) na tom istom mieste, kde bol obesený aj spomínaný čašník.
(Toto sú fakty a pravda. Mne osobne by nikdy nič také nenapadlo.)
Keď sa naši spojili s predchádzajúcim majiteľom, po dlhom presviedčaní im naozaj všetky tieto informácie potvrdil. A pár aj doplnil: "Tá 5-členná rodina vtedy zhorela aj s pôvodným domom. Všetci zomreli. Príčína neznáma.
Neskôr sa z toho stala krčma, do ktorej postupom času chodili už len ľudia, ktorí boli viac menej stále pod vplyvom alkoholu, tak im bolo jedno, čo vidia a počujú. Vedúci pravidelne po uzávierke videl tiene, počul pravidelné kroky po drevenej podlahe či šialený smiech opitého muža. Dokonca sa mu rozbíjali aj poháre, púšťala hudba a pri pohľade do zrkadla rozhodne nevidel len svoju tvár. V pozadí sa sem-tam mihol tieň chlapca, starého muža či siluetu dievčaťa s vrkočmi.
Vedúci (mimochodom zarytý ateista) sa najprv síce pokúšal vysvätiť všetko, čo sa dalo, priniesť kríže všade, kde sa dalo, ale duchom to bolo zrejme srdečne jedno. Odsťahoval sa a kľúče s nájomným nechal majiteľovi na stole. Nezvykol si."
Potom sme teda prišli my. My sme si zvykli. Ak niekedy večer otec pri rátaní tržby nepočuje kroky, je mu to (paradoxne) divné, ak sa neposúvajú poháre, je nervózny. Ak zazrie siluetu tieňa, nie je už taký nadšený, ale vie, že tak to má byť. Ak mu niečo šepoce za uchom, pustí si rádio. Alebo sa pustí samo.
Že práve tento bar potrebuje svoje prízraky, aby mohol žiť svoju minulosť. Že ony potrebujú bar, aby nikto nezabudol, že niekedy boli živí. Lebo my vieme, že oni neodídu.
Duchovia musia predsta žiť.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
4
páči sa mi ako je toto dielko napísané, v texte som sa nestratil, malo to hlavu aj pätu. Chcelo by to trošku viac napätia ale asi by stačilo ísť sa tam niekedy pozrieť Dobrý článok, ďakujem, že som si ho mohol prečítať.
5
@ardonaiel , ďakujem ti pekne za kompliment budem sa snažiť písať čím ďalej, tým viac napínavejšie
@sweetstar , ako vidíš, naša fantázia sa niekedy odohráva aj v skutočnosti
@sweetstar , ako vidíš, naša fantázia sa niekedy odohráva aj v skutočnosti
6
Tu kolega predo mnou to pekne vystihol, ešte trochu viac napätia a bolo by to bezchybné. Páčilo sa mi to, začítala som sa do toho na základe tej krátkej ukážky medzi blogmi, a tá veľa neukáže, ale už tá ma zaujala. Tak ako celý článok.
Jediné, čo ti vytknem, je tá časť o metalistoch, ktorí teda rozhodne neverili v Boha. Nespájaj si metalistov so satanistami, rozlišuj tie dva pojmy, metalová hudba rozhodne nemá so satanizmom nič spoločné, pokiaľ sa nejedná o nejaké okrajové satanistické žánre, ktoré samozrejme môžeme nájsť vo všelijakej, nielen metalovej hudbe.
Autor tohto komentára len chcel povedať, že zato, že počúvam metal, nevraždím kozy a neuctievam Satana
Jediné, čo ti vytknem, je tá časť o metalistoch, ktorí teda rozhodne neverili v Boha. Nespájaj si metalistov so satanistami, rozlišuj tie dva pojmy, metalová hudba rozhodne nemá so satanizmom nič spoločné, pokiaľ sa nejedná o nejaké okrajové satanistické žánre, ktoré samozrejme môžeme nájsť vo všelijakej, nielen metalovej hudbe.
Autor tohto komentára len chcel povedať, že zato, že počúvam metal, nevraždím kozy a neuctievam Satana
Napíš svoj komentár
Ale dobrý blog