Muž bol potichu, načúval týmto zvukom a pritom prežúval syr a zvyšky chleba, posledné zvyšky z jeho skromných zásob. Jeho tvárou prechádzalo niekoľko jaziev, jedna na pravom líci, druhá viedla cez obočie až ku koreňu nosa. Oči mali farbu ako bystré potoky, ktoré chladne svietili v polotme. Dlhé, hnedé vlasy spočívali na mohutných ramenách.
Mal oblečenú bielu, ošúchanú halenu. Vyhrnuté rukávy odhalili na pravom predlaktí vytetovaného čierneho draka. Sedel nehybne ako socha, no zrazu spozornel, lebo jeho bystrý sluch ho upozornil na tiché kroky. Vystrel sa, pomaly upustil chlieb aj syr na zem a rukami zašmátral za seba. Polotmou zablyšťal predmet. Muž držal v rukách obojručný meč s kalnou oceľou a na samotnej rukoväti zo zlata sa skvela hlava v tvare draka s vycerenými ústami. Oči tváre draka boli vykladané červenými rubínmi, ktoré vo svetle ohňa pôsobili živým dojmom. Potichu ako mačka sa pustil smerom k východu jaskyne. Pred vchodom, ktorý bol osvetlený slnečným svitom pomaly zastal, meč pevne držal v rukách a náhlym skokom vyšiel von a sekol do druhej strany. Čepeľ však presekla len vzduch. Blízko jaskyne postával statný srnec, ktorý pyskami obhrýzal vetvy borovíc. No len čo zbadal človeka, troma dlhými skokmi sa pustil dolu svahom. Mužovi po tvári prebehol úškrn. ,Asi som už pristarý na moje remeslo, pomyslel si. Zrakom prečesával okolie, hľadel zo svahu hory dolu do doliny, ktorú zalievali slnečné lúče a v pozadí sa týčili zasnežené hory, ktorí vyzerali ako obri, ktorí pred dávnymi časmi skameneli. No z východu sa ako zlá predzvesť rútili čiernosivé mračná. ,Snežná búrka, radšej ešte ostanem deň vnútri, pomyslel si a hlbokým nádychom vdýchol do pľúc mrazivý vzduch. Chvíľu tak ostal stáť, kým mu na tvár dopadli prvé vločky snehu, ktoré boli predzvesťou toho, že o niekoľko minút nastane mohutná víchrica. Ako tieň sa vytratil späť do tepla a bezpečia svojho ohňa.
...
„Pán Eddar stávaj, pán starosta ťa volá. Snežná búrka skončila, tak ťa mám k nemu doviesť.“ Eddar sa prudko mykol. Rukami si rýchlo pretrel oči a pohľadom spočinul na mladú tvár poďobanú vyrážkami s vyvalenými hnedými očami nad sebou. Bol ešte mladého veku, krátke vlasy slamovej farby sa mu neposlušne krútili okolo uší s orlím nosom.
„Povedz chlapče, ako sa voláš?“ chrapľavým hlasom sa opýtal obliekajúc si čiernu koženú kazajku.
„Vravia mi Lenny pane, ale moje celé meno je Lemar Arlond, môj otec je mlynár. “
Viac chlapec neprehovoril, ale postával opretý o stenu a mlčky hľadel na Eddara, ktorý si potichu šomrajúc navliekal hnedé čižmy. Keď Lenny zbadal meč Eddara od údivu otvoril ústa. „ Pekný meč pane, také nosia len drakobijci, vy ste ten slávny Edddar z Amerie , prezývaný ohnivý meč? A že si ste bojoval za nášho kráľa Marmoliona proti temnému mágovi Agnarovi?“
„Vidím že o mne vieš veľa vecí, určite ti ich tvoj starosta vykladal, nemám pravdu?“ uškrnul sa Eddar a zastrčil si dýku do pošvy opasku.
„Si známy po celom svete pane, tvoje boje s ozrutnými drakmi sú známe aj za morom. Ako malý som vždy rád počúval, keď mi otec rozprával o súbojoch drakobijcov s drakmi, o ich udatnosti, bojovom umení... a je pravda, že ste zabili ozrutného Gorguna, jedného z dračích kráľov?“
Eddar sa len usmial, čo znamenalo kladnú odpoveď na všetky dychtivé otázky.
...
Mlčky cválali na koňoch, až kým sa v diaľke neukázali prvé domy Alaranduru. Neboli na seba prilepené a ani radovo usporiadané, ale roztrúsené. Dedina pôsobila čarokrásnym dojmom, zaviata snehom a trblietajúca sa v slnečno svite. Sneh na strechách domoch tvoril obrie, špicaté čiapky a mráz pokryl všetky okná. Eddar zbadal ľudí, ako upratujú sneh, no keď zbadali nového hosťa, netvárili sa veľmi vrúcne. Tu zbadal niekoľko domov, ktoré boli zavalené, a čierne ( od ohňa). Vyzerá to tak, že konečne mám prácu, pomyslel si Eddar. Idylku dobre upravených chalúp kazila práve atmosféra, hoci domy pôsobili veselým dojmom, o ľuďoch sa to povedať nedalo, vo vzduchu sa vznášala neistota a strach. Jedine deti pôsobili veselým dojmom, naháňali sa pomedzi domy a so zvonivým smiechom hrali guľovačku. Keď zbadali Lennyho a Eddara zvýskli od radosti a rozbehli za nimi. Ich veselé hlasy ich sprevádzali až kým nedošli pred drevenú bránu obohnanou drevenou palisádou. Malá pevnosť, kde býval starosta so ženou a jeho služobníctvom. Pred bránou stáli dvaja vojaci v krúžkovej zbroji v helmách s červenými chochoľmi a v rukách držali ozrutné halapartne. Vôbec nevyzerali nadšene, že musia trčať vonku na mraze a nemôžu si zahrať karty, alebo dať medovinu pri ohníku. „Koho to nesieš Lenny?“ zabručal vojak napravo, a aby dodal svojmu výzoru drsnejší ráz riadne si odpľul. „Dúfam, že to není nejaký obchodník, lebo starostovi tí čubráci špekulantský lezú hore krkom. Nuž, kto to je?“
„To je pán Eddar, slávny drakobijca a zabijak. Som tu s ním na starostovu žiadosť, pusť nás.“ „Drakobijca hovoríš? Nikdy som o ňom nepočul... hmmm... no nečo na tom bude, obchodníci vždy vyzerajú ako tlsté prasatá, lebo im nič nechýba... ech... prepáč pane ak som ťa urazil, nemyslel som, že tebe niečo chýba... len som proste tým myslel, že...“
„Turion, prestaň myslieť, ale otvor im kurva“, povedal druhý vojak a špičkou halapartne sa opatrne poškrabal vzadu na chrbte. Keď boli za bránou a zoskočili z koní Lenny poznamenal: „ Ako o vás nemohol nikdy počuť? Veď ste známy široko-ďaleko, o vašich odvážnych činoch napísali nejednu pieseň.“
„ No zrejme nie som úplne všade a to mi vyhovuje“, tichým hlasom odvetil Eddar. Nestojím o slávu a uznanie. Postačí mi mäkká posteľ a teplé jedlo.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Myslím že dobre napísané...