budeš nosiť ruže a všetky zvädnú do pár sekúnd.
okrem tej prvej, bielej, ale to bolo tak dávno, že spomienky na tie doby dávno zanikli v útrobách našich mozgov.
niekedy ti túžim napísať list, v ktorom budem lietať a ignorovať fakt, že ho nepochopíš.
ale namiesto toho som povedala: -za chvíľu začnem hniť; pozri, šedivejú mi vlasy.
[-obom nám šedivejú.]
vykĺzla som z vane, kaluž vody vyšplechla na internátne kachličky a rozmočenou rukou som sa ti dotkla lakťa.
-nikdy.
nikdy nedovoľ, aby som skončila v laboratóriu. radšej v odtoku, než ostať po zvyšok života v skúmavke
keby si tak doniesol letné kvietie v náleve. a bonboniéru od zentivy. ale ty prídeš s ďalšou ružou a ja sa vylejem z pohára.
nevylejem.
[mám, nebo nemám za ním jít?]
nikdy si mi to neveril, a neverila som tomu ani ja sama. nikdy by som predsa nevystrčila z pohára ňufák. strach mi drží nohy pevne pod perinou, pod teplým kvietkovaným paplónikom, s tatkom a mamkou, večernou ultramarínovou oblohou a čiernymi mačkami pred vchodom, tvojimi ružami,
a možno dokonca vytiahne zo zaprášeného interiéru hlavy aj spomienku na jednu z nocí, keď sa dotkli časti našich svetov.
všetko bude preč.
'kujem strachu, že ma chráni. a splnu za nesplnené sny. tie ktoré prišli postupne. rokmi. vlakmi. nikdy by mi nenapadlo, že ak priplávajú až sem, strach ich aj tak premôže. všetky masochistické túžby po neznámom. po absolútnom sebazdevastovaní a dobrovoľnom odovzdaní sa H2O. kvapaline. plávaniu
vo vlastných skorodovaných žilách-
až dolu do podzemia pod tančící dům, do zakopaného kolesového parníka v pravostrannom brehu Vltavy, kde býva posledný
brääingazmus
stále budú prichádzať v spánku, odpudivé ako vchody do podzemných klubov, plné grciek, nočných terorov, špinavých hajzlov a potrubí a zároveň svietiace zvláštnym zelenkastým svetlom, všetky tie odrazy hviezd vo fľašiach, pivničné okná a kanálové venuše.
ach
.ako len túžim zase začuť kanálovú venušu.
.ležať pohodená na chodníku až do svitania. a potom ju začuť spievať. vojdeme spolu do niečieho bytu a naučíme sa tancovať zemplínsky čardáš a budeme ho tancovať celú noc a deň a ďalšiu noc, až kým sa nerozplynú posledné mikročiastky znásobeného vnímania v mozgu, niekde v blízkosti tej tvojej zabudnutej bielej ruže. súvislosti zmiznú, ale zemplínsky čardáš ostane v tele. údy budú naďalej ovládať každý krok. pár dní, týždňov, rokov.
ostanú odlesky, ktoré budú môcť blednúť rokmi strávenými v pohári, keď sa ráno vrátim k mame do postele.
a ostanú kontakty, mená, tváre, ďalšie ulice, ďalšie mestá. riečna dávno-nie-panna nájdená pod smetanovým mostom.
vlasy ešte stále cítiť po chaluhách.
kopa polámaných plutiev ležiacich vo vani,
krvopotne by si našiel žubrienku v hromade mokrých značkových handier.
už by som nedýchala.
povieš mi, že sa stretneme na stanici ako prvý raz.
tak potichu, aby som to počula len ja
a vyleješ ma do odtoku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
4. 4.apríla 2013 16:31
ach ty zubrienka
Napíš svoj komentár