Stromček života

Čím je strom bez slnka, bez vetra, bez vody? Čím je strom bez života?
Ničím...
...a či osamelým stromom len?
------------------------------------------------

Zasadili si raz dvaja zaľúbenci semienko javora. Obyčajné semienko stromu, aký sa bežne týči nad našimi hlavami, a predsa bolo niečím nezvyčajným- pretože bolo len ich, malé halúzky, ktoré vykukli spod zeme na svet rástli vďaka ich láske, ich zasadeniu. Avšak čím strom viac rástol, tým menej si ho mohli ustrážiť. Hocikto mohol prísť, poraniť ho, hrať sa na ňom a či vari s ním. A napriek tomu, že do jeho kôry navždy vyrezali svoje inicály, nemohli ho mať neustále len pre seba.
Tak si stromček smelo rástol, jeho konáre posiali prvé zelené listy. Slnko mu hladilo dušu, a keď ho niekto poranil, veselo sa nad ním usmievalo, aby mu zlepšilo náladu. Ono bolo vždy priateľom. Priateľom väčšiny stromov, rastlín, zvierat i ľudí, bez rozdielu kto je kto, a bolo slnkom každého, kto si ho dokázal vážiť. Preto, síce ho mal javor nadovšetko rád, nikdy nemal pocit, že je tu len pre neho. Ale bol to priateľ...neustály.
Kamarátom mu bol aj vietor. Jemne mu medzi halúzky nôtil novinky života, spolu sa tichučko smiali a keď bolo veľmi zle, vietor kolísal zelené lístky stromu do piesne- aby ho upokojil, keď tu slnko nebolo. Lenže vánok sa vedel zmeniť na riadne vetrisko- a možno aj nebadane stromčeku dokázal zlomiť chudé vetvičky.
Na pomoc tu bola i voda. Stromček si z nej nasával, keď umieral smädom, a ak tu nebolo ani slnko, ani vietor, pošepky si od nej pýtal rady. Voda bola síce tichá kamarátka, ale plavili sa v nej všemožné nápady. A vždy zostala len vodou! Nijako na ňu nevplývali okolnosti ,,z vonku", preto si mohol byť stromček neustále istý, že niet dôvodu, aby ho nemilo prekvapila svojím správaním. Bola to stála voda...

Jedného dňa si vietor doviedol semiačko. Usadil ho tesne pri javore, do ich spoločnej ,,partie", a odrazu tu boli všetci javorovi priatelia aj pre tohto nového spoločníka. Pre iný stromček- brezu-, ktorá ovplývala niečím novým, s čím javor doteraz nerátal. Spočiatku ju nútil do rivality, nechcel si nechať vziať svojich priateľov, ale potom, keď sa ich korene pod zemou jemne popreplietali, pochopil, ako cíti, ako asi mysli. Brezu prijali všetci s nadšením a začala nová etapa aj pre náš javor, zasadený dvomi zaľúbencami.

Lenže život stromu nezávisí len od živlov a ostatných rastlín. Vždy sa našli iné tvory- ktoré na istú dobu dokázali slnko zatieniť, vietor odfúknuť, vodu sčerneť a brezu odohnať- a tieto tvory rapídne menili spôsob i smer, akým javor rástol do výšky.
Boli tu vtáky. Niekedy si naňho nejaký prisadol a postupne začal staviať hniezdočko lásky, vernosti k stromu. Avšak dlho trvá, než postaví si vtáčik pevné hniezdo, aby si bol istý, že tam možno zveriť svoje vajíčka- a často sa stávalo, že hniezdo upadlo, vtáčik sa už nevrátil, alebo ho iný odplašil preč. Nečudo, že takéto straty javorom dosť otriasli.
Menej častými boli ďatle. Tie sadali na stromček málokrát, no diera, ktorú mu vyhĺbili do kôry ostala navždy. Aj keď oni niekedy nie...
A veru, našli sa aj likožrúti! Tí, síce sa zdali malí a nenápadni, požierali strom, jeho kôru- a to veru dokázlo takisto zbolieť. Likožrútov sa bolo potrebné zbaviť. Preto mohli vetvičky stromu priasť radosťou, keď mu prišiel iný živočích podať svoju pomocnú ruku, síce pri ňom možno nemohol ostať na stálo. Boli to anjeli jeho života.

Aj teraz stromček zasadený čaká, kedy smola mu vytečie z dier a slnko, vietor, voda, breza mu podávajú pomocnú ruku. Koľko ešte potrvá, kým sa rana aspoň trochu zahojí? A koľko ešte ostáva stromčeku, kým ho niekto nevyrúbe, nezničí? Je toho času dosť, aby mohol ešte rozkvitnúť, aby sa dočkal nových priateľov a aby z tých stromov, ktoré ho obklopujú, mohol narásť celý les priateľov?
Tak koľko času stromu ešte ostáva, aby si mohol splniť všetky nenaplnené sny...?
Či čoskoro bude niekomu slúžiť ako kus nábytku?
Dúfam, že času je dosť...na všetko...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu