"Pekná košeľa.."povedal , čo ma prinútilo spomaliť a pozrieť na neho znova.Nevidela som mu do tváre a dokonca ani ako vyzeral.Bola to len čierna silueta.A tým , že som stála pod lampou som videla o to menej.
"Ďakujem.." pousmiala som sa a musela som ísť ďalej , pretože bolo už niečo po piatej a nemala som chuť odpovedať na otázky typu :Kde si bola ? , Prečo si neprišla skôr? a podobne.
Keď som vošla k Lile do bytu bol tam určitý zhon.Oni dve tam len pobehovali a ja som stála pred dverami a pozorovala ako do všeličoho narážajú a mrmlú si pod nos.Vyzeralo to dosť vtipne.
"Poď sem Danc !"ozvalo sa z kúpelne , tak som radšej neprotestovala , vyzula sa a zamierila práve tam.V tom ma Dadcn schytila priam hodila na roh vane aby som si sadla a začala mi maľovať oči.
"Počkaaaaj šak ja už mám aj špirálu aj tužku !"namietala som , lebo nemám rada keď mám toho na tvári veľa.
"Ticho tam dole! Nemáš linku."zjavne jej nevadilo , že sa jej uhýnam a pokračovala v tom ďalej.
"Bože , šak ajtak aj s kilom make-upu budem monštrum.Nemáš to jedno ? "hneď ako som to vyslovila som dostala riadnu šlehu rukou po krížoch.
"Nehovor také debiliny ! Dobre vieš , že na mňa to už po tých rokoch neplatí .."vzdala som to.Nemala som proti nej šancu si presadiť v tomto svoje.Tak som len sedela a nechala na seba kydať tony očnej linky.
"Poďme už."skríkla Lila z chodby tak sme sa postavili a išli sa obliekať.
Akonáhle sme vyšli von , zamierii sme do malého obchodíku , ktorý bol chvalabohu hneď pri bráne , kúpili sme ..materiál.. a vybrali sa na dohodnuté miesto na moste.
Z diaľky sme videli , že už sú tam asi všetci.Ja osobne som to nevedela posúdiť lebo som nevedela kto presne príde , pretože Lila mala pozvať ešte niekoho.
"Ahojte " skoro zborovo sme sa pozdravili všetci dokopy pričom som prebehla očami po všetkých prítomných.
Vedľa mňa stál o trocha vyšší tmavovlasý chlapec v podozrivo známej bunde a čiapke.Len stál a pozeral do zeme , no z ničoho nič sa na mňa pomaly pozrel.Pomaly som prestala dýchať a len mu pozerala do nádherných hnedých očí.Hnedé oči má večšina ľudí , no tieto boli iné , boli jedinečné.Hneď na to som sa mu pozrela na celkovú tvár.Nruveriteľné!Bol to proste .. Jakub ! ale nebol to on ! myslela som , že asi odpadnem.Bola to neskutočná podobosť.Uhla som pohľadom aby to nevyzeralo čudne , že ne neho tak zízam a započula som len slabulinké zasmiatie sa.Túžila som sa do nich pozrieť znova , ale nechala som to tak a snažila sa upriamiť pozornosť na Miša , ktorý vysvetľoval , kam a ako pôjdeme.
Nakoniec sa rozhodlo , že pôjdeme do garáže.Je tam teplo , dosť miesta , súkrmie , kde nás nikto neuvidí a pre mňa najlepšie ... gitara.Prechádzali sme ponad malý mostík , ja s Lilou za ruku prezože sa jej dosť šmýkalo a vedľa nás kráčal Tomi.
"Jak v tom môžeš preboha vedieť chodiť? " udivene sa pozrel na Liline topánky s podpätkom veľkým asi 7 centimetrov.
"Ja v tom viem aj behať ! " začala behať a asi keď bola takých 8 metrov pred nami sa šmykla a keby ju Mišo nezachytil , tak spadne.
"Bože .. to je nápad.. behať v podpätkoch na dosť veľkej vrstve ľadu.Retardácia 1000 %.."hodila som flegmatickú poznámku na ktorú len reagoval zasmiatím sa.Išla som dopredu , pozrieť , či je Lila v poriadku a zozadu som len začula : " Inak .. ešte raz .. pekná košeľa..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár