Bolestne živý

Dnes má moja milovaná prvý krát prísť ku mne. Vždy sme sa stretávali vonku alebo u nej. Ale dnes sa mi nikam ísť nechcelo keďže som celý doudieraný. Po celom jednom dni ignorovania existencie telefónu som jej zavolal že som mal nehodu, že som celý polámaný a nikam nejdem. V záchvate súcitu sa ponúkla že príde ona ku mne a niečo dobré mi donesie.
A tak som musel aj keď skoro imobilný vysávať, utrieť prach a umyť riad. Trvalo mi to pol dňa a ledva som sa vrátil do postele už ma prezváňala že je pred domom. Privítal som ju s úsmevom mučedníka a natlačil do svojej upratanej izby. Nalial som nám obom slabý gintonic a vletel naspäť do postele.
Sadla si vedľa mňa na postel a začala mi hovoriť čo všetko sa jej stalo odkedy sme spolu neboli. Nepočúval som ju, zamýšľal som sa nad tým či ma to niekedy zaujímalo alebo som ju pri tom nikdy nepočúval. Nevedel som si spomenúť, dosť ma to desí ale ja si z nášho vzťahu skoro nič nepamätám a nielen z nášho vzťahu. Mám pocit akoby mi moja vlastná pamäť unikala medzi prstami. Nieje to zas nejaké akútne, len sa mi všetko zlieva a často mám zo spomienok len mlhavé opary. Zrejme, zrejme to bude z toho že žijem ako automat, naučené procesy denne opakujem skoro v rovnakom slede, kto by sa čudoval že mám zo spomienok hovno, veď kto by si to aj chcel pamätať. Musím s tým niečo robiť.
Pozrel som sa na ňu ako sa vo svojom príbehu pomaly dostáva k bodu keď som jej zavolal a neskôr k bodu kedy potlačila na telefóne gombík ktorý spustil vyzvánanie môjho mobilu. Naše svety sa definitívne stretli, avšak nepozdravili sa a už vôbec si nepodali ruku. Som tu s ňou, ale akoby tu ani nebola. V tom sa naše oči stretli a ona sa ma spýtala čo sa mi to vlastne stalo. Skoro som sa pozabudol a povedal jej pravdu. V poslednej chvíli som jej povedal že som sa strepal z bicykla. V skutočnosti som sa opil a ztrieskal som sa zo schodov a po tom ako som sa prezrel v zrkadle som usúdil, že niekoľko krát. Domov ma doniesol kamarát, ja si to pamätám len hmlisto. Jej som o tom hovoriť nechcel vôbec, nemal som náladu na poučovanie o alkohole.
Sústrastne sa na mňa pozrela a opýtala sa kde ma to bolí. Najviac som mal dochrámané nohy a ruky, inak som bol skoro v pohode. V tom sa na mňa pozrela zvrhlo, chytila ma za stehno a spýtala sa či ma to tu bolí. Na odpoveď nečakala a začala ma hladiť, príjemne hladiť. Striasla zo seba pulover a vtesnala sa ku mne pod perinu. Bozkávala ma a rukou prešla k rozkroku. Ľahla si na mňa a začala ma pomaly vyzliekať, snažila sa byť jemná, ale aj tak ma bolel každý jej pohyb. Aj to sa mi na tom páčilo.
Nakoniec sa jej podarilo ma vyzliecť a ja som sa neubránil túžbe. Bol som v tom viacmenej pasívne, miestami som sa však pristihol že sa snažím hýbať aby som cítil bolesť. Bolo to zvláštne, chcel som ju, bola taká vítaná a jednoducho na dosah. Veľmi sa mi to páčilo, priam neskutočne. Bolo to také, živé. Asi práve preto to tak rýchlo pominulo, bolo to tak skvelé že som sa nedokázal kontrolovať. Svoj boj s telom som síce prehral ale aj ten samotný boj o získanie kontroly tomu pridal na úžasnosti. To že sa nespravila bolo nakoniec skoro nepodstatné. Viem, znie to sebecky ale keď som znovu pozrel na ňu. Prišla mi zrazu presne tak obyčajná ako keď prišla. Som debil že to s ňou naťahujem. Kvôli sebe aj kvôli nej, len nám to ubližuje. Dá sa však povedať že aj to sa mi na tom tak trochu páči. Som vážne idiot, povedal som si a usmial som sa na ňu.

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu