Ja a Boh

S východom slnka som dostal neodolateľnú chuť ísť sa prejsť a vyvetrať si hlavu. Už to naozaj potrebuje. Prechádzam sa v tejto posratej zime posratým tmavým mestom a fascinovaný behom v teniskách po lade som sa rozroloval ako červený koberec pod nohy VIP hosťa ktorý na seba určite nenechá dlho čakať. Ležal som v objatí vlastnej neschopnosti a nerozvážnosti a vôbec sa mi nechcelo vstať. Hneď po tom ako som prestal nadávať som sa začal smiať nad absurdnosťou svojho submisívneho postoju v leže. Ležal som a bolo mi tak nádherne jedno čo si kto myslí. Hlavne preto že tam naozaj nikto nebol. Posadil som sa a keby som fajčil tak by mi práve tento moment prišiel ideálny, opretý o múrik ktorým sa ľudia oddeľujú od nebezpečenstva zvaného susedia. Sedel by som tam a vydychoval oblaky dymu a vyzeral dobre ... alebo ako totálny idiot, nieje v tom veľký rozdiel.
Keď ma už prestalo baviť sedieť na neskutočne studenej zemi a začal som rozmýšlať čo zo sebou, dostal som chuť prezrieť si jazero. Dopotácal som sa k brehu a sledoval to nekonečno ničoho pričom vám estetický zážitok navodzuje rovnaké pocity zbytočnosti ako keď sa pozeráte na hviezdy. Prechádzal som popri brehu a len tak si premýšlal nad vecami ktorá by ma zvyčajne nenechali vlažným, ale ten chlad ma upokojoval. Prešiel som asi slušnú vzdialenosť kedže som sa ocitol na mieste ktoré som nepoznal. A stretol človeka o ktorom som si nemyslel že je človekom. Tak predsa ... červený koberec sa dokotúlal k hviezde dnešného dňa. Sedel tam a hádzal žabky. Pozoroval som ho a uvedomil som si že som nikdy toľko žabiek nehodil. Môj rekord jeden odraz bol prekonaný, tiež by som to niekedy mohol skúsiť na lade ako on. Pozdravil som ..... a každý kto by si myslel že ma bude taká entita akou je on ignorovať je na omile. Odzdravil s úsmevom v hlase a otočil sa ku mne, no .... a ja som netušil čo povedať tak som sa ako buran opýtal prečo si ten ľad neroztopí že by mu to šlo možno lepšie. Tým sa prelomili ľady medzi konverzáciou o ničom a o niečom. Jeho odpoveď ma nezaskočila, ona ma totiž úplne dorazila. Kto to kedy počul topiť ľad ? Na mojej tvári sa zrejme odzrkadlilo prekvapenie aj napriek nepeknému počasiu a tak ma položil na lopatky hneď druhou vetou: „Ty si ma nikdy nemal rád čo ?“ Ehm ... nie nemal. Nemám rád pokrytcov ... teda niežeby som jedným nebol ale to vám nebráni nemať ich rád že? Opýtal som sa ho prečo tu je ? Vraj aby pomáhal ... . A komu do riti ? odpoveď že ľuďom bola posledná ktorú som čakal ale to je asi výsada entít takto nás miasť. Jeho nasledujúca prednáška mi to ale osvetlila a toto je to čo som si z toho zapametal: Ako inak Vám mám podla teba pomôcť ? Pomôžeš jednému a tým poškodíš druhých ... ja nedokážem plniť bruchá ani uspokojovať potrebných. Som tu ... tu som pre všetkých ktorý vo mňa veria lebo inak sa im pomôcť nedá. Ludia mi vysnili úžasné vlastnosti a schopnosti lebo sú už taký. Nedokážem im pomôcť ... nikomu z nich. A preto som tu a pomáham. Už rozumieš ? Nikdy som nemal rád Boha ... ale odkedy sme si to vysvetlili. Otvoril som svoju dušu Bohu a odchádzam s vedomím že niesme nepriatelia.
Počas vysilujúcej cesty som začal primŕzať k zemi a síl som mal len podvihnúť poldeci a otočiť ho hore dnom. Hmmm tak strašne by som si dal poldeci. Zničeného z cesty ma pri vedomí držalo len to zmierenie s otázkou: čo ak ? A tak mi pomohol ... prvý krát? ... alebo znova ? ... neviem ... ale pomohol ... dokonca aj mne.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu