fiktívne aj tie celkom hmatateľné
sprevádzané oparmi prítomnosti
pomaly sa prebúdzajúce spomienky
kráčaš pomaly
zababušený v kabáte
vychutnávaš si tú trochu nepohody
ktorá ťa mrazí na tvári
zastavíš sa v kaluži zvratkov
pozeráš do víru zemiakov
a zvláštny pocit ťahá ťa domov
tieto zrkadlá tvojej duše
nerobia ti dobre
tvoje premrznuté pery sa skrivili do úsmevu
a potichu šepkajú tvoje meno
kam to patríš ?
kam to patríme ?
pozeráme sa do tej koláže
a hľadáme odpovede
tu ... vo vani aj v autobuse
všade ...
usmievaš sa
zase si si pripomenul kto si
mám ťa rád, naozaj mám
si to jediné ...
jediné čo mám
zimomriavky lásky ťa šteklia
rozohrievajú sopku pocitov
rukami dojato objímaš sa
nad kalužou zvratkov
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár