Tvrdíš mi že už nemáme domov, no necítim sa nijak odkopnuto. Necítim sa tak zle ako obklopený davom. Možno je to len teraz a po nadnášajúcom večeri príde len ďalšie nepokojné ráno. Vrany vyzobú mi z uší Portico Quartet, pocítim naliehavosť existencie. Pocítim váhu vlastných krídel, povinnosť vzniesť sa, ukázať čo vo mne je. Povinnosť našpliechať vedľa vane len aby som sa uistil že nie som v showroome. Že sa tu naozaj žije. Udrieť päsťou proti prílišnej dokonalosti výzdoby, udrieť proti otupnosti pocitov z dostupnosti. Načrieť si do rúk vodu, nechať ju stekať hruďou ako v klipe s podivnou hudbou, necítiť sa o nič menej umelo.
Je mi to lúto, je mi to naozaj lúto.
Farbičky som ti prenechal, ja budem kresliť slonov jazykom do tanierov od zmrzliny. Tu máš červenú a žltú pastelku, moje steny sú príliš potichu. Domaľuj im motýle v bruchu, nafúkaj im púpavami úsmev od ucha k pupku. Nerobím to z trucu, púšťam laná, spúšťam plachtu dávam domýšlavosti pauzu.
Dostávam sa do malého tranzu, čajová línia tohoto tanca spočíva v schopnosti dať si pauzu. Pretancujem ránom, čajom, a závažím ktoré ma navždy bude brzdiť a tlačiť nadol. Dávam mu meno Karol. Bude navždy mojím tieňom a mojim bratom.
Stretli sme sa už dávno. Nikdy sa tak celkom nezmierim s tým na čo som si nikdy nesiahol. Mal by som byť akýmsi drakom. Spať s pravidelným dychom obklopený pokojným snom z ktorého sa zobudím do sveta v ktorom zabíjam obludy a bránim si vlastné hodnoty. Namiesto toho strácam formu, rozptylujem sa, s chuťou nasiaknuť všetkým, pohltiť vnemi, roztrúsiť sa do myšlienok a farieb ludí. Napriek tomu že im nemožno veriť, napriek tomu že im neviem čeliť, že sa neviem brániť. Treba ich proste lúbiť, občas im ublížiť, zraniť ich, zradiť. Som taký istý ako oni, nemám na výber, musím ublížiť a zničiť, odísť len aby som sa mohol opäť vrátiť.
S ludmi je velká mačka srandy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár