Už je to dávno čo som zrazil polárneho medveďa, vyčítal mi zbytočne velký objem motora, vyčítal mi jazdu debila, vyčítal mi vyčítal, nemal poistku zato mal hubu plnú socializmu. Chodili sme spolu von, válali sa v tráve, nafukovali kondómy a vymienali prvé sexuálne informácie. Porezali prsty a spojili ruky, a odvtedy som medveď. A zistil som že medvede kráčajú sami, učia sa pokoju, prechodenými kilometrami. Privierajú oči vo vetre a usmievajú sa celým telom, to jemné vrnenie spokojnosťou, obalené jemnou srsťou a svalmi ktoré oplývajú silou s ktorou sa môžu rovnať iba city. Spúštajú sa z kopcov a odpúšťajú s privretými očami. Hnev počítajú na sekundy a ľadová voda vypĺňa ich životy.
Oblízal ma radosťou, vraj pes nemôže byť medveďovi bratom? Obdaril ma výsmechom. Uškŕňam sa, lebo viem čo je za vyhrážkami a hundraním, žmurkaním a vyhýbavými usmevmi.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
piotra  20. 7. 2012 09:38
teším sa, že si sa ukázal.

celý prvý odstavec som ťa mala pred očami. neviem, či to bol zámer, či si chcel týmto spôsobom odzrkadliť seba, ale ak áno, tak sa podarilo.

(ak nie, tak mám zvláštne asociácie a už som radšej ticho)
Napíš svoj komentár