Odkedy som sa prestal utápať v alkohole mávam chuť zabiť sa a ukončiť tak trápanie ľudí, ktorí sú ešte stále ochotní ma počúvať. Minulý týždeň som sa pokúsil otráviť multivitamínmi, hodil som do seba krabičku marťankov (po záručnej lehote) a čakal na koniec môjho bytia. Čakanie som si spríjemňoval takými tými bežnými vecami ako upratovanie, učenie sa a hygiena. Zvláštne je že keď už som bol presvedčený že neumriem, so všetkými týmito duchaplnými činnosťami som okamžite prestal a začal sa zase utápať vo vlastnej neexistencii a spochybňovaní vlastnej neexistencie. Vlastné myšlienky si opakujem patetickým hlasom a čakám kým sa všetko vstrebe. Ono však sú aj veci ktoré sa len tak nevstrebú, vlastné názory niesú ako moč rýchlo sa vpíjajúci do nového koberca, ako nádávky medzi teenagermi. Ako pochvala od hlupáka je pre mňa rada ktorú vážili si nad zlato všetci moji blížny, ktorý napriek zdatnému vekovému priemeru nepochopili význam slova ilúzia.
Môj patetický hlas je všadeprítomný a pateticky mi opakuje že život je obdobie počas ktorého sme dostali možnosť vyskúšať si umrieť. A vraj je len na nás či sa rozhodneme umierať dlho alebo pomaly. Vznešene, alebo v postely. Úprimne, moc mu neverím, a z toho asi pochádza aj väčšina mojich problémov. Niežeby mal vždy pravdu, ale je smiešne neveriť samému sebe keď vy ste vlastne jediný kto má šancu vás naozaj (aspoň trochu) pochopiť. Je úsmevné ako sa mi okolie snaží poradiť, keď oni predsa niesú ja. Nepatria do môjho vesmíru a nepodliehajú zákonom ktoré platia pre mňa. Som v ňom len ja a moja prítomnosť spútaná zákonmi ktoré sa snažím objaviť všetky, naučiť sa ich a potom s nimi skúsiť žiť. A oni tie moje zákony nepoznajú, ignorujú a myslia si že tie ich platia pre každého. Vraj sme každý jedinečný, nemyslím si, jedinečná je len kombinácia náhod ktoré nás formovali. Vo všetkom sme v podstate nevinne aj bez zásluhy. Sme zvieratá nasledujúce vlastné pudy. A napriek tomu že sa oháname rozdielmi medzi nami a zvieratami, používame náš mozog na ignorovanie vlastnej obmedzenosti.
A moja bytosť práve pateticky uznala že nepraje nikomu aby sa nad týmto čoby len čiastočne zamyslel. Mohol by to nechtiac pochopiť, a to by som neprial nikomu z vás.
Nahmatal som po tme stôl a hľadal koniec svojho trápenia. Moja ruka nahmatala chladnú čepeľ a chvýľu ju hladila. Našiel som, telefón som si položil predsa rovno vedľa. Objednal som si pizzu a ubíjal sa existenciou hladu aj seba samého.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fancyyy
12. 11.novembra 2009 21:45
normálne na to nemám slov... skvelé vyjadrenie myšlienok
2
.. tiež nemám veľmi slov. Vyjadril si to veľmi zvláštne a máš zaujímavé myšlienky, a úplne ma to vtiahlo do "deja" a musela som to dočítať do konca, a musím napísať aj tento koment. Aj ked má nulovú pointu. Ale často mávam podobné myšlienky. a tiež som dospela k tomu, že príliš sa zamýšľať a rozpitvávať veci je asi dosť na pi... proste, skvelý blog. :o ...
Napíš svoj komentár