Voyeur

Rampy sa dvíhajú a úplne zbytočný strážnik ma bez kontroly púšťa ďalej. Voľná cesta. Rýchlo akcelerujem medzi domami no neplánujem zaradiť dvojku. Vyradím a čakám kým sa kolesá dokotúľajú k príjazdovej ceste k môjmu domu ktorý je tak „prísne“ strážený v štvrti pre “vyššiu“ spoločenskú vrstvu. Vystupujem, no napriek tomu že zamykať naozaj nemusím mi auto zapípa na znak že je predsa len radšej zamknuté. S úsmevom vchádzam do bytu a hľadám v chladničke svoj dnešný diétny prídel biostravy. Čím ďalej tým viac času trávim v práci. Teda .... niežeby som musel. Ibaže ma práca a kofeín bavia viac ako zdravá strava televízor a nádherná žena (tak veľmi až sa mi zdá cudzia ) ktorá ma ale vôbec nepozná.
Najviac zo všetkého mimo práce ma baví práve ta akcelerácia od rampy a jeden môj obľúbený seriál. Zahnal som zlé myšlienky poriadne plnou lyžicou šalátu ktorou som si napchal ústa a nasledujúcich 5 minút s tým bojoval. Na dalšiu lyžicu som sa už neodhodlal tak som si ľahol do svojej postele vedľa ženy ktorá by tu kludne nemusela byť. Sex je už dlhšie to posledné na čo myslím.
Prebúdzam sa skoro ráno a chodím domou pár hodín po zotmení. Moja žena má bokovku, teda dúfam že má, bola by jej tela škoda. Čo je mne vlastne jedno. Všetok svoj čas trávim v práci ktorá ma neskutočne baví ... a hned Vám poviem prečo. Pekne po lopate.

Volám sa ... to je jedno ... všeti čo ma totiž skutočne poznajú ma volajú voyeur. Kedysi dávno v dobách keď by o mňa okom nikto nezavadil som pracoval ako stolár... navrhoval som nábytok na mieru a sám som ho aj montoval. Dostal som sa tak beztrestne do domovou množstva ľudí. Prehliadal som si ich ako som len mohol. Fascinovali ma tie priestory ktoré si ľudia prisposobuju podľa seba, nazývajú ich domovom a cítia sa tam bezpečne. Priam ma to vzrušovalo, tie predstavy absolútnej intimity v domácnosti kde sa ľudia spolu snažia koexistovať. Od toho dňa ako som to zažil prvý krát som s tým nevedel prestať. Začalo to obyčajným diktafónom. Robotu som začal robiť na dva krát s tým že nech sa nikto ničoho nechytá aby to držalo. V jeden deň som ho tam dal ... v druhý si preňho prišiel. No a doma som samozrejme počúval. Už vtedy som vedel že sa pri tomto nezastavím. Kým som zistil ako ďalej, ... išlo to so mnou z kopca. Cestoval som autobusmi a počúval ľudí. Chodil som do bytu po schodoch a načúval. Bol to môj život čo vyústilo rozchodom s priateľkou ktorú som mal naozaj rád. Po rozchode to nabralo na obrátkach. Experimenty s mikrofonmi, kamerami. Vedel som o tých ľudoch všetko a to len za pár dní. Fascinovalo ma aký sme si všetci podobný ... všetci taký ľudský plný chýb, sklamaní, trápenia. Po zhodení masiek sme si všetci naozaj rovný. Potichu v tme keď si myslíme že nás nikto nevidí v duchu priznávame že sme ľudia a mýlime sa. A prakticky vo všetkom. Denne som absorboval toľko emócií že som to nedokázel držať v sebe. Začal som písať a je ťažké nebyť dobrým spisovateľom pokial máte nejaký ten talent a videli a počuli ste toľko ľudských duší ako ja. Chcel som ľuďom poodhaliť ich vlastnú dušu. Chcel som lepší svet. Bol som naivný, každý si moje knihy vysvetlil po svojom. Dav divých koní pohánaných reklamou kupoval môj príspevok spoločnosti ale neabsorboval nič z toho posolstva. Rozdupali slová ... spravili z nich filmy a z nich účesy, kabelky, tenisky ... a ďalšiu reklamu. Moje posolstvo sa v ich hlavách transformovalo na konzumné heslá napriek tomu že doma sa väčšina snaží vyzliecť z toho hnusu a potichu v tme keď ich nikto nevidí ... mi títo neľudia žmurkajú do kamery a dávajú mi tak silu pokračovať v mojom snažení.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu