Už len ten samotný pocit, že som na mieste, kde sa vám môže stať niečo také ako jej mi nerobí dobre a mám chuť odísť. Ale vyvoláva to vo mne aj pocit akejsi družnosti. Nechcel som nikdy, nikam patriť, ale vyzerá to tak, že nemám na výber.
---
Počujem kroky na chodbe...
Boli to kroky slúžky, alebo otrokyne, priniesla mi večeru. Ale po tom výplachu žalúdku nemám vôbec hlad. Je oblečená v po domácky zošitých šiat z hrubej látky, vyzerá to prakticky pre tunajšie podnebie. (Musím sa priznať, bez kožáka mi je zima.)
Dovolila mi sa jej spýtať zopár otázok a aj si náš rozhovor zapísať. Aby ste si ju vedeli predstaviť, tak mala tmavo hnedé vlasy a bledšie oči, bola zaprášená a postavy matky v domácnosti. Ale na to bola až príliš zaprášená. Jej hlas bol zafarbený do slabého ázijského prízvuku, ale nebolo to moc výrazné.
„Ahoj, ja som Exil.“
„Chyžná Elen.“
„Teší ma. Ako dlho už si tu?“
- pokrčila plecami: „Asi furt, keď som sa tu narodila.“
„Máš muža? Deti?“
- zmerala si ma očami: „Robíš mi návrhy?“
„Nie, len sa pýtam na teba... ale asi iný kraj iný mrav...“
- uchechtla sa a ešte raz si prezrela moju tvár: „Aj tak ti nič nepoviem, pokým neprejdeš rituálom... Ale neboj, cudzincov má rada.“
Otočila sa a odišla. Podľa toho ako si prezerala môj denník, nevedela písať a to bude asi platiť o väčšine z týchto ľudí. Ale na to, že nevedia písať, sú nesmierne jazykovo zdatný. A pritom ako sa mi snažila veci zamlčať, mi ich dosť vyzradila.
Od toho, že tu bude asi slobodná žena úplne bežná, až po to, že buď žijú v matriarcháte, alebo je aspoň ich náboženstvo vedené týmto spôsobom. A aj, to, že to jedlo by som mal zjesť, aj keď je to len hromada listov, nič moc, ale lepšie ako prázdny žalúdok pred ďalším dňom na ktorý sa vôbec nemusím tešiť.
A, áno, mám strach o život.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kemuro
18. 1.januára 2010 22:35
zlé veci ja vidím v poslednej dobe pred očami, nechci vedieť, čo som prečítal namiesto žalúdku
Napíš svoj komentár