povedal hlas v mojej hlave.
Tak, som zapol open office
a začal písať prevelice.
Odleteli prepelice,
z poľa rozoraného ako kôra môjho mozgu,
nevediac o tom, že im z krídla
padlo zrno a zasialo ideu.
Už dnes ráno cestou busom,
sedel som oproti vysokému dievčaťu,
možno mladej žene.
Sedela, ale videl som, že bola vysoká,
tak ako škola, na ktorú podľa pohybov, tašky a pohľadu chodila.
Dobre, priznám sa, mala slnečné okuliare
a tie ma pôvodne zaujímali viac ako ona.
V ušiach som mal sluchátka a počúval hudbu,
pozeral sa jej ponad plece,
alebo som sa o to snažil, lebo mala dosť hrivu
a čakal na slnko.
Ako lovec pri pasci.
Bum svetlo.
A odskúšal som si teóriu o tom, ako vidieť cez tmavé sklá z druhej strany,
stačí svetlo z blbého uhla a je vidieť.
Nemal som čo robiť, než čakať.
Tak som sedel a čakal na svoju zastávku.
Vošli sme do podjazdu a môj pohľad upútali svetlá vo vnútri busu.
Svetlá okoloidúcich áut sa kĺzali po jej okuliaroch.
Autobus zastavil a väčšina ľudí vystúpila.
Aj ja a aj ona.
Ďalej ma nezaujímala.
Čakal som na ďalší bus,
čo by ma odviezol do školy.
Prešiel deň.
Teraz je večer.
A ja rozmýšľam, prečo sa na zajtra neučím
a radšej píšem to to.
Bez ladu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Chcela by som byť chalanom a mať tvoju povahu... teda nie celú lebo ju poznám, ale ten kúsok ktorý sa mi z nej páči.