Večer sedím na byte. V chladničke mám dačo na pitie. Čumím pritom do blba. Stále myslím na teba. Oči ma už pália, čo je zaujímavé, tak zo zadu. Zapol som lampu. Myslel na pamu a na pampe vetrík, čo prefúkol indiánovi svetrík. Mám rád medzery. Sú totiž všade. Od hudby, cez texty až po údery srdca. A ja strácam. Strácam zmysel, vnem a pointu, ale aj nachádzam. Šum a prasklinu. Počujem biely šum, prstom. Prstom, nechtom rýpem puklinu. Vypuklé sklo sa mi zarezáva do pokožky a do masa. Zrnenie však nepúšťa. Keď obrazovku otvorím... Beriem televíziu a rozlievam šum po detskom ihrisku, vo výťahoch, po bytoch a schodoch. A zas, ulietam preč. Balónom na duševnú energiu, čo zo mňa vysáva dotykom, stykom, s realitou... za obrazovkou. Na telke bola prasklina, tá našla debila, ten si na nej rozrezal prst dovedna a elektrika ho prizabila. Vonku prší krásne, spolubývajúci odfukuje šťastne, čaká kedy môj monitor zhasne a ja píšem básne. Blog 3 0 0 0 0 Komentuj
IST THE BEST OF BLOG