Tak ako vždy, tu bol rad. Kniha očividne spôsobila u futbalových fanúšikov očividný rozruch. Z toľkých pohľadov na mňa nenápadne a iba občas preblikujúcich som mal pocit, že ak si nedám pivo, tak si ani nesadnem.
Pivo, to by som si dal aj tak, lebo v tom rade človek kvalitne vysmädne. Plus som si všimol osy prilietávajúce k pohárom detí s kofolou.
Došiel som na rad, objednal si a za minútku som platil. Vzal som to do rúk a šiel k stolu ďaleko od odpadkového koša a pokým možno aj od ľudí. Našiel som miesto v závetrí a sadol som si. Aby som bol presný, tak aj miesto párkov som si zobral radšej hot-dog aby som mohol jednou rukou jesť a druhou čítať.
Napadlo ma že si dám do uší empétrojku, ale rozhodol som sa naslúchať zvukom rodného mesta. Všetko bolo presne také ako keď som bol aj ja len malým dieťaťom lejúcim do seba kofolu a odháňajúc doterné osy som sa bavil s inými deťmi. Jasne, že pribudli nové preliezky, že je viacej áut a že v rádiu čo hrá v bufete najnovšie „hity“ to viac šuští, lebo od vtedy ho ešte stále nevymenili. Jedine mi je ľúto za tými starými vypekačkami, čo dnes už hrajú len zriedka.
Ruka sa mi už spúšťala k vačku so slúchatkami, keď sa k môjmu stolu niekto postavil. Zdvihol som oči od textu a uvidel známu tvár... Môj problém je v priraďovaní mien k ľuďom. Nie ako typovanie, že ako sa kto volá, ale skôr si pamätanie ako sa kto volá.
Viem, že som ju už niekde videl, viem, že to bolo dávno a najskôr asi v škole...
„Ahoj, môžem si prisadnúť?“
Bledo hnedé vlasy, trochu popraskané pery, veľké oči, nízka, oblečená farebne, ale ako keby vyblednuto... žeby Jana?
„Ahoj, ja ti brániť nebudem...“
Pozdvihla len jeden kútik, viac z povinnosti, že som ju neposlal inde, keďže inde nebolo volné a ihrisko obďaleč sa hemžilo deťmi. Bola smutná, ale nechcel som vyzvedať. Zavrel som knihu. Jedla hranolky, ale nie tak ako keď väčšina dievčat je hranolky, ja som už mal dojedené a tak som to zalial pivom.
Pozerala dakam do neurčita, za stromy okolo.
Pri ľuďoch čo ich často nevídam, sa spolieham na to, že oni spoznajú mňa. Ale dosť som sa od základky zmenil. Celý v čiernom a vlasy tiež úplne inak... Vlasy. Tie mala skoro také ako Jana... žeby?
Nadýchol som sa...
„...e, Janka?“
Pozrela na mňa. Pozrel som mimo, aby som si veci premyslel a pozrel späť skúmajúc jej tvár. Viem, že Jana mala rozštiepený zub.
„Neboli sme na základke spolužiaci?“
Uchechtla sa. Zub, je to ona. Cítim radosť, že mi ešte mozog funguje.
„Skoro som ťa ani nespoznala, dostal si sa na vysokú? Á... Čo si to mal vlastne za strednú?“
Keďže potom bol náš rozhovor osobný, tak to tu ukončím, len dodám, že som tam zabudol tú knihu. Tak ak ju niekto kto ju pozná stretne, porozprávajte sa s ňou aby sa vám mohla na moju osobu posťažovať, že som ju tam nechal úplne samú.
P.S.: Ak niekto nájde knihu Nič pre hrdinov, prosím pošlite mi ju na nižšie uvedenú adresu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár