Nie je všetko také ako sa zdá...1.

Práve zapadlo Slnko a ja som si uvedomila, že je za mnou ďalší krásny deň. Ale keď si spomeniem, že za týždeň sa odtiaľto odsťahujem uvedomujem si, ako veľmi mi to tu bude chýbať. Nechápem prečo sa naši rozhodli odísť práve, keď som si tu našla veľa priateľov. Keď si to tak vezmeme Bratislava je dosť ďaleko. Každý deň myslím na to čo v tej Blave budem vlastne robiť. Nikoho tam nepoznám. A škola??? To budem musieť začínať odznova. Nenávidím ich za to. Veď si to tak vezmite čo bude dievča ako ja v hlavnom meste?
A je to tu. Môj deň A, môj nový život práve začína. So slzami v očiach sa prišli so mnou rozlúčiť baby. Každá mi dala nejaký ten darček, aby som mala aspoň nejakú tu spomienku na nich. „Baby ja vám sľubujem, že nikdy na vás nezabudnem. Pri najbližšej príležitosti si dohodneme stretko a poklebetíme. Budete mi veľmi chýbať.“, skôr ako som to dopovedala sme začali plakať ako malé. A samozrejme môj „milovaný braček“ sa na nás smial. Bol asi jediný kto sa do Blavy tešil. Vraj tam má možnosť ukázať aký je on „super týpek“ ako to on vraví. Ešte som na rozlúčku zamávala babám a vyrazili sme na cestu. „Bude sa ti tam určite páčiť, uvidíš!“, snažila sa ma aspoň trocha upokojiť mama. „Možno tam nájdeš aj nejakého toho chalana čo ťa samo bude chcieť, haha“. To by nebol môj pubertiacky brat aby niečo podobné nezadrel. Na to, že má osemnásť je vývinovo fakt pozadu. Všetci okrem mňa sa na tom pokuse o vtip smiali. Rozhodla som sa, že keď už aj moja najbližšia rodina je proti mne a je úplne mimo, budem sa tváriť, že ja k ním nepatrím. Aby si o mne nemysleli, že som práve ušla z blázinca. Začala som sa maľovať nech aspoň nejaký ten dobrý dojem spravím. V ušiach som mala moju MP3-ku. Aspoň to ma ukľudnilo. Nielen to ale i SMS od už „ex“ spolužiačiek. Priali mi veľa šťastia, a to naozaj budem potrebovať.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu