Ja, modré sveto a obloha

Chcela som, aby tento blog bol niečím špeciálny. Ale myslím si, že nič špeciálnejšie, ako moja hlúpa forma zmýšľania asi nie je. Celý tento rok bol jeden obrovský roller coaster. Čo to trepem, celých 24 rokov je to to isté. Viete čo mi povedala terapeutka? Že vraj všetko, čo robím, je vlastne forma obranného mechanizmu. Vopred upozorňujem, že tento blog bude strašne up´s and down´s, pretože mám pustený Spotify na shuffle a môj playlist je presne taký odveci ako ja ? Späť k terapeutke. Takže, všetko, čo robím, je forma naučených ťahov v obranných mechanizmoch. Vraj aj moja extrovertnosť je form of coping mechanism. Vraj mi psychodiagnostika vykazuje, že som omnoho viac introvertnejšia osoba než si myslím. Že introvertnosť u mňa prevažuje, iba som sa naučila počas rokov traumy, že extrovertnosť je pre mňa lepšia forma ako prežiť v spoločnosti. Hľadáme taktiež pôvod toho, že prečo mám pocit, že moja osobnosť je zlepenica filmových postáv. Vravím jej, že si myslím, že som iba imposter vo vlastnom tele a že v skutočnosti som nikto. Ale v skutočnosti je práve tento môj pocit ten imposter. Mám ťažkú formu úzkostnej poruchy s ťažkými formami obranného mechanizmu. Vlastne ja sama ani neviem odlíšiť, že ako sa kedy cítim. Neviem, čo je reálne a čo je obranný mechanizmus. Plot twist, čo? Myslela som si, že tam pôjdem párkrát a ona mi povie čo mám robiť, aby som sa začala sústrediť a bude to. No, ukázalo sa, že som na tom oveľa horšie, než som čakala, ale nebudem tu všetko vravieť. Povedala som jej, že mám pochybnosti o tom, že sa chcem liečiť. Čo ak potom prídem o svoje scenárové zmýšľanie? Čo ak stratím schopnosť toho vidieť filmy vo svojej hlave? Ona vraví, že je to na mne, že ja musím vedieť, či toto riziko chcem podstúpiť. Že sa tam chodí liečiť aj mnoho umelcov. Neviem, či sa chcem z toho vyliečiť. To na sebe milujem najviac. Pretože je to niečo špeciálne. Niečo, vďaka čomu sa cítim, že môžem nejako do tohto sveta prispieť, aj keď by mali byť moje výtvory iba B-čková záležitosť. Čo si myslíte vy. Stojí toto utrpenie za to?

Objavila som skupinu TV Girl. Je skvelá.

Žijem fajn život. Snažím sa vydržať v takom mánickom stave šťastia, pretože v skutočnosti som šťastná, ale moja úzkosť ešte zatiaľ vždy vyhrá. Je to ako šach Snažím sa ju poraziť v týchto šachových ťahoch, ale vždy je o krok predo mnou. Ťah strelcom, ale ona má obe veže a kráľovnú. Dokonca som začala chodiť na tréningy. Ale je to iba raz do mesiaca a stále nie som dosť dobrá. A možno ani nebudem...

Tento blog nie je o tom, že nie som šťastná. Tento blog je o tom, že moja hlava ma nenechá byť šťastnou nikde. Nikdy. Vždy sa tam vraciam. Kráčam po ulici, sedím v autobuse, počúvam prednášku. Na chvíľu zatvorím oči a som tam. Sedím na gauči v tmavej miestnosti obklopenej závesmi. Nič ju neosvetľuje, iba modré svetlo z televízie. Je to stará televízia. Gauč je kožený a ja tam sedím a je mi komfortne. Moja melanchólia je komfort. Asi som sa naučila, že sa mám a musím cítiť smutne. Neviem. Iba tam sedím, pretože to tam poznám. Je mi teplo, ale nevidím, čo ide v televízii, pretože kamera ma sníma spoza nej. Pomaly sa približuje. Televízia pomaly mizne zo záberu a ide pomedzi anténu. Približuje sa pomaly k mojej tvári a moje telo mizne zo záberu. Zrazu zastaví a chvíľu sníma moju tvár a odraz svetla z televízie, ktorý ju osvetľuje. V tom príde záber z boku a je statický. Nič okrem televízneho svetla sa na obraze nehýbe. Je také chladno modré a všade je tma. Neviem ani akej farby sú závesy, pretože je tam vždy tma. Celá táto scenéria znie v mojej hlave presne tak, ako tá melódia v pozadí tejto piesne. Tá dutá melódia z keyboardu, ktorú si po nastavení viete spraviť ako zvuk z klávesov, neviem to lepšie popísať. Na chvíľu zavriem oči.

Otvorím oči. Vidím krásny zelený kopec. Sú tam domy. A biele ploty. A záhradné ostrekovače. Všetko je dokonalé, ako z amerického filmu. Za tým kopcom nie je nič, iba nádherná obloha s bielymi oblakmi. Je krásne, slnečno. Kráčam smerom k tým domom. Nie je tam žiaden chodník. Ani vychodená tráva. Všetko je ako umelé. Prichádzam k tým domom, aby som sa na ne pozrela z blízka. Sú nedotknuté. Dotýkam sa plotu. Je dokonalo natretý. Tie domy sú prázdne. Nikto tam nežije, ale sú nové. Pokračujem ďalej, smerom na vrchol tohto kopca. Rozhliadam sa a mám pocit, že za tým kopcom už nie je nič. Len nekonečná bledomodrá obloha a nádherné oblaky, ktoré žiaria. Je tam teplo. Cítim sa tam neuveriteľne príjemne. Akoby som túto scenériu poznala celý život. Vlastne na ňu myslím stále. Vždy mám ten obraz v hlave, dokonca som to tu už raz opisovala, na Birdzi. Som na úplnom vrchole. Zdá sa mi, že vidím nejaký obrys. Približujem sa k nemu. Sú tam dvere. Medzi dverami a zárubňou je maličký lístok. Vezmem ho a otvorím ho. „We were waiting for you.“ Obzriem sa za seba. Domy sú preč. Stojím na prázdnom kopci. Vyzerá to ako umelý raj. Obloha je nádherná. Fúka tam jemný letný vánok. Otočím sa späť k dverám a chytím kľučku. Posledný kráť sa nadýchnem a otvorím dvere. 

 Blog

3 1 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu