Naco sme tu? Preco ma clovek stravit nejakych 80 rokov na Zemi, ked potom vsetko, co po nom ostane su okuliare s dioptriami 5 a obciansky preukaz? Preukaz, ktory sa odovzda a oni ho potom skartuju? Niektori hovoria, ze kazdy na tomto svete je tu z nejakeho dovodu. Ja tomu neverim. Nevylucujem koncepciu stvoritela, sice by som urcite nehovorila o Bohu, ale aj pred velkym treskom muselo nieco byt. Aj nic je nieco, chapete. Skratka, na odpovedanie na taketo otazky je moj mozog ocividne prilis primitivny (co ma znacne irituje). Co chcem ale povedat je, ze ludia nie su o nic lepsi ako komar, ktoreho som zacapla na stene asi desat minut do zadu. V urcitom zmysle.
Takisto ako najdiabolskejsi vynalez pomyselneho stvoritela, komar, sme sa vyvinuli z nejakej 'opicka-like' priserky. A ta sa vyvinula z nejakej 'rybicka-like' priserky, atd atd. To, ze sme tu, je nahoda. Keby sa nieco trochu 'pokazilo', kludne mohol mat dnes kazdy z nas 3 usi a prislo by nam to kompletne normalne. Keby sa nieco trochu 'pokazilo', ludia tu vobec nemuseli byt (aky by bol svet krasny...).
Jasne, za tymto sa tiez da najst zamer vyssie spominaneho stvoritela a jeho intent urobit vsetko postupne a riadit si to v procese 'vyroby', ale... Nie je to trochu prekomplikovane? No tak, uprimne. Preco by nas nestvoril rovno, ked by tak velmi chcel kazdemu jednemu z nas dat skutocny dovod tu byt? Skor si myslim, ze to bolo ako 'haha, ja teraz poslem TAM tuto bunku, pozrime sa, co z toho vzijde'.
Z toho vyplyva, ak je moja teoria spravna, co nie je prilis pravdepodobne ale ani nemozne, ze absolutne neexistuje dovod, preco by sme tu boli potrebni. Sme vysledok experimentu.
Odbocila som od temy, ako vzdy.
Clovek moze najst svoj zmysel zivota v ziti pre niekoho, pre svoje deti, svojho partnera, pre robenie ich stastnymi. No potom zrazu umrie, lebo ludia umieraju, a zanecha ich tu este ovela nestastnejsich, ako keby sa tu nikdy ani neobjavil.
Naco sa vobec viazat, naco mat dobre vztahy? Nakoniec tomu, ktoreho milujete, aj tak len neskutocne ublizite. Bud ho sklamete, opustite, zradite, alebo zomriete. Casom sa jedna z tychto veci stane. Pokial vam dotycny neublizi skor.
Cokolvek ine, co sa na Zemi da robit a povazovat za zmysel zivota, je podla mna prilis pominutelne, aby sa to 'ratalo'. Mozem robit vedu a vyliecit miliony z rakoviny, ale oni nakoniec aj tak zomru. Mozem ludom nejakym sposobom zlepsovat zivot, ale aj tak im nakoniec nepomozem dost. Takto to funguje a ja som si toho vedoma uz dlhsie. Trochu bezutesne, ale doteraz mi to v zasade az tak neprekazalo, pretoze som egoista a zijem pre seba, zijem pre to, aby som mala zo seba dobry pocit a aby som si uzila kazdu sekundu, kedy sa to aspon trochu da. Ale ked zacnete mat niekoho rad, tak naozaj rad, uvedomite si, ze existenciou v jeho blizkosti mu vobec nerobite dobre. A potom zacnete uvazovat, ci byt radsej egoista a byt s tym, koho milujete a milujete kazdu jeho cast, milujete jeho pritomnost a hovorite, ze to on je zmyslom vasho zivota; alebo mu dat pokoj a zbytocne ho netrapit.
Moj dedko zomrel vo veku 87 rokov 9. augusta 2013 o 4. hodine rannej. Vsetkym nam bolo uz mesiace jasne, ze sa to stane, nie raz, ale relativne skoro. Parkinson, Alzheimer, porazka a nasledna neschopnost vykonavat samostatne akukolvek elementarnu cinnost. Den predtym bola u nas sanitka koli zastave dychania. Povedali nam, ze nam ho nechaju doma, ze sa o neho postarame lepsie. Bolo to uplne jasne. Okolo osmej rano sme babinu nasli lezat pri nom. Proste lezala a pozerala sa na neho. Je o 20 rokov mladsia. Kazdemu priemerne inteligentnemu cloveku sa zda logicke predpokladat, ze dedo zomrie skor ako ona. A aj tak ju na to nikto nikdy naozaj nepripravil. Nepripravili ju na to ani mesiace krmenia a prebalovania a kupania, ked uz bol ako dieta. Len jej to ublizilo.
Nie je to az prilis egoisticke, nezabezpecuje si partnerstvom clovek vlastne len to, ze sa o neho niekto postara, ked sa o seba nebude vediet starat sam....?
Ja uplne rozumiem ludom, ktori veria v posmrtny zivot. Je to tak jednoduchsie, velku cast mojho problemu riesi, ak je bolest zo smrti blizkej osoby len docasna a potom sa opat stretnete v oblacikoch, nahi, mladi a krasni, okolo vas na kila horkej cokolady, ktoru mozte kedykolvek zjest.
Som asi prilis materialisticka na to, aby som tomu verila... Ale asi mi nic ine nakoniec ani neostava.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
O smrti a existencii sa dá (vedel by som) rozprávať hodiny.
Je mi ľúto.
Je mi ľúto.
3
@majo16 nebojim sa smrti, je fakt, ze to je oslobodenie od vsetkeho. viac sa bojim zivota.
presne o to ide. smrt nie je nic zle pre toho kto zomiera, je zla pre tych ostatnych. preco ublizovat ostatnym, ked nemusis. ...
moje deti mozno budu mat blond vlasy a velky nos. ale co to znamena? vobec nic, je to to iste, ako ked kazdy rok ti vyrastie zeleny alebo zlty hrasok... nepodstatne...
ale chapem co myslis. naopak, myslim si, ze to prave opisujes takym "krajsim" sposobom.
@skippik samozrejme. o tom, co pozname, sa da hovorit vela...mrzi ma to.
a o tom, co nepozname, sa da rozpravat najviac.
presne o to ide. smrt nie je nic zle pre toho kto zomiera, je zla pre tych ostatnych. preco ublizovat ostatnym, ked nemusis. ...
moje deti mozno budu mat blond vlasy a velky nos. ale co to znamena? vobec nic, je to to iste, ako ked kazdy rok ti vyrastie zeleny alebo zlty hrasok... nepodstatne...
ale chapem co myslis. naopak, myslim si, ze to prave opisujes takym "krajsim" sposobom.
@skippik samozrejme. o tom, co pozname, sa da hovorit vela...mrzi ma to.
a o tom, co nepozname, sa da rozpravat najviac.
4
no ešte okrem vlasov a nosa zdedia aj nejaké tie vlastnosti a predispozície : )
5
čítal som dosť pesimistických, depresívnych blogov ale tento je asi Top.
neskôr ti k tomu napíšem širší názor, ale teraz musím ísť robiť niečo iné.
neskôr ti k tomu napíšem širší názor, ale teraz musím ísť robiť niečo iné.
6
Ale predsa nikto, kto dal svojmu životu zmysel, nezomrel zbytočne !
Napíš svoj komentár
Ja sa k smrti staviam tak že je to stav kedy ma už nebude zaujímať kto , čo a kde mi chýba. Komu budem chýbať , kam pôjdem , prečo bol ten život taký neskutočne nespravodlivý a podobne. Pre mňa je nebom smrť môjho mozgu. Pretože v takom okamžiku už ma všetky tieto veci prestanú zaujímať. Neviem si predstaviť ako lepšie by to mohlo byť vymyslené. Ja nechcem žiť navždy. Život to je ako čokoláda , chutí ti , je super , no nikto by ju nechcel jesť večne...
A nezanecháme len dioptrie a občaňák : ) Zanecháme tu náš obraz v našich deťoch , jedinečný genetický podpis na nich. Čiže v podstate my ostávame žiť v nich : )
Možno to celé znie surovo ale tak to vnímam ja.