Úplne sama bez výčitiek. Vlastne výčitky sú stále so mnou. Vždy a všade. Bez ohľadu kde a s kým sa nachádzam. Výčitky mojej dokonalosti. Dokonalosti, ktorú máme všetci vždy so sebou. Dokonalosť má každý človek v hlave a vo svojom srdci. Dokonalý je každý človek bez ohľadu na vek, výzor či pohlavie. Uvedomujem si to veľmi neskoro,ale aj tak neviem či je to pravé uvedomovanie si.
*Ešte mám 20 minút. Zlákala ma prvá neznáma ulička. Chodím tadiaľto každým dňom, ale ten chodníček si nevšímam.
Vlastne, občas si v mojom opozeranom živote nevšímam vôbec nič. Občas je až priveľmi často. Ja vždy len kráčam a obzerám sa. Hľadím dozadu, za seba a nevnímam možné chodníčky a krásy , ktoré ma každým dňom zdravia s túžbou, aby som si ich všimla. No ja som slepá. Nevidím nič, čo by ma povzbudilo. Hľadím len na bolesť čo ma trápi a na ľudí ktorí ju spôsobujú. Prečo si sakra nikdy nevšímame aj vedľajšie chodníčky, ktoré nás môžu priviesť niekam, kde sme ešte neboli? Niekam kde je tak krásne a nič tam necítiť.
*Práve kráčam tou neznámou uličkou a všimam si jej krásu. Rozkvitnuté stromy zahalené májovým dažďom z utrpenia druhých.
Dážď, je plač prírody nad nami všetkými. Príroda všetko trpí s nami, no mi to neoceňujeme. Nevidíme žiaľ ani to, že jedine ona nám dokáže zahojiť jazvu po ostrej slze stekajúcej po líci, z minulosti.
*Mám pocit, že som až veľmi vybočila. Vraciam sa. A opäť som tam , kde som bola predtým. Na vychodenej cestičke. Okusujem zo sójového rezu, ktorý mi tak nechuťí ale je mi ľúto nezjesť ho. Ty, čo si na mňa práve pozrel, si určite mysliš ako ho milujem. Nikdy som ho nemala rada.
Ale v tom spočíva ľudská dokonalosť. Hoci ju máme vždy so sebou, nikto ju nepozná lepšie než my sami.
*Ty sa nikdy nedozvieš čo mi práve beží hlavou a už vôbec neprídeš na to, že ten rez jem len nasilu.
Tak ako veľa vecí. Jeme nie to, čo nám chutí ale to, čo jesť musíme. Nemusíme! No my chceme. A prečo? Nechceme sklamať seba a ani iných. Chceme byť dokonalými, alebo sa k dokonalosti aspoň priblížiť. Ale načo, keď tú dokonalosť nosíme v sebe už dlhé roky? Ja s ňou kráčam už šestnásty rok a stále jej nedám príležitosť robiť to, čo chce ona. Stále robím to, čo nemám.
*Chytá ma absťák bývalej abstinentky. Nutnosť priložiť si tabakový šúľok ku perám.
A opäť zbytočne.
Zanedbávam moju dokonalosť a robím to čo nechcem, nemám a nemusím. Už nechcem byť otrokom spoločnosti. Nechcem robiť to čo mám.
Prestávam byť utláčanou.
Začínam si robiť čo chcem.
Od teraz.
Áno, vyplatí sa to. Uvedomujem si, aká je spoločnosť podlá. Taká krutá a nemilosrdná.Ale pokračujem ďalej. Vidím, že ma nik nevníma pokým nezačnem sama hovoriť. Ale aj moje slová často letia do prázdna. Nik ma nevidí, nik ma necíti, nik nepočuje...
Prečo sa mám ďalej takto trápiť? Jedinou zmenou, ktorou som chcela len nevinne pozorovať ľudí dookola som ublížila sama sebe. Tak veľmi, že terat nemám silu to napraviť.
Stala som sa neviditeľnou. Nepriehľadnou blúdiacou dušou, ktorá rovnako ako ty, ukrýva dokonalosť. To najcennejšie je vždy so mnou, ale dokonalosť sa stane dokonalou až vtedy, keď pocíti, že aj tá tvoja dokonalosť sa o tú moju zaujíma. Preto neprestaňme byť uzavretý do seba a vnímajme ľudí dookola, lebo nikdy nevidíte do ich vnútra. Neviete, že možno práve vy spôsobujete ich falošný úsmev plný bolesti a strachu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár