Raz si povedala, že tragédia a prameň celého nešťastia je v tom, keď má človek milión priateľov, ale pri tom je sám. Mám pocit, že sa to stalo aj mne. A ja sa snažím nájsť odpoveď prečo je to tak. Potrebujem to vedieť.
Neznášam to tu. Všetko a tak veľmi. Každá stena akút. Každú jednu fotku na stene. Fotky ľudí ktorých poznám a vlastne nepoznám. Vieš, celý život sa snažíš vnášať ľuďom do života radosť a šťastie a v ich trápeniach im povieš, že je všetko dobré a v poriadku. Sama tomu neverím. Nič tak nie je. Jednoducho pridlho si kúšem do pier, pridlho zatínam zuby pričom si stále opakujem svoju formulku „neplač ak nemusíš“. Zázračná formulka ktorá mi nedovolí plakať. Napriek tomu občas v živote príde chvíľa kedy už nevládzeš a nemôžeš. Čoraz častejšie sa budím uprostred noci na vlastný plač. Desivé.
Posledných pár týždňov uvažujem , čoby som napísala ľuďom ktorých milujem. Aj tým ktorých nemilujem. Posledné slová a za nimi tri bodky. A keď sa posunieš ďalej, začneš si v hlave formulovať vety. Myslím že sa nachádzam v tomto, druhom štádiu. Tretie je keď zoberieš papier. A štvrté?
Otec bol stále v práci a o mamu som dá sa povedať prišla keď som mala 5. Vidím ju sem tam raz za tri týždne a potom ide znova do práce. Boli časy keď som ju videla raz za rok. Akosi to so mnou už nič nerobí. Človek si zvykne na všetko.
Najhoršie je na tom to, že ty voláš o pomoc, kričíš plačeš. Nikto nepočuje. Každý má príliš veľa svojich starostí. Otázkou ostáva, koľko životov musí vyhasnúť alebo vyhorieť, aby si niekto konečne uvedomil, že ľudský život je to najdôležitejšie? Človek ktorý mi bol ako brat, pokladal sa za môjho ochrancu. Má dnes tiež už svoj svet. Frajerku, šport, školu... čo zostalo mne? Snáď tá každodenná veta „ako sa máš srdiečko?“, pusa, pohladenie a úsmev. Prečo mi to príde ako predohraná scénka, ktorá sa musí stať inak by dej nenapredoval? Ale nič viac. Zatvára sa opona pri vchode prosím vráťte svoje 3D okuliare. A kde e tá ruka ktorá mala povedať „vstávaj! Nestojí to za to.“
Boh?... v boha som prestala veriť keď som zistila, že ďalej to sním nepôjde. Ak existuje tak ho nenávidím, ak nie, nemá to zmysel.
Dnes mi otec povedal, že sa hanbí, že som jeho dcéra a že nemôžem byť jeho. Chápeš? Mala som chuť mu vykričať toľko vecí. Čo som kedy zažila a vytrpela. Nezmohla som sa na nič. Iba na ticho. Dívala som sa naňho, užasnutá. Neplakala som. Nevzdorovala. Nedýchala a myslím, že v tej chvíli som na tých pár sekúnd ani nežila. Môže byť človek natoľko zlý, aby si niekedy vypočul od rodiča niečo také? Niektorým ľuďom by mali zakazovať mať deti. Alebo by ich mali brať. Na deti by mali byť psychotesty. Ako na vodičák.
Za posledné týždne som si uvedomila, pochopila a vžila sa do životov ľudí ktorých spoločnosť odsudzuje. Myslím tým mŕtve rockové hviezdy, slávne modelky atď. ľudia ti vravia, že musí byť úžasné žiť ako ty. „Mať tak tvoj život.“ Pričom ani len netušia čo všetko sa skrýva za poslednou vetou. Z jednej strany to vyzerá krásne. Dvakrát do týždňa musíš ísť. S rodičmi do Žiliny či Trenčína, Bratislavy, Viedne. Sú pozvaný na recepciu, večierok, stretnutie... musia sa prezentovať dcérou nie? Navlečiem si krásne šaty, vyčešem vlasy, namaľujem sa. Celý večer s úsmevom a „zabávam sa“. Ako inak vo veľkom štýle s pohárom šampanského, minerálky džúsu... hocičoho.... Na druhej strane všetci vidia moje opuchnuté a červené oči, ktoré som sa snažila zakryť krycím púdrom a litrom kvapiek do oči. Napriek tomu sa všetci usmievajú a ja tiež. Síce tú podvádza manžel, tá ma 45 a je stále slobodná, on by najradšej konečne vyhlásil bez hanby svoju sexuálnu orientáciu, bohužiaľ má dve deti a „šťastné“ manželstvo v ktorom ho stíha jeho žena podvádzať s najlepším kamarátom. A keď sa z toho všetkého... z toho maškarného plesu charakterov vrátim a pozriem na seba v zrkadle, vidím seba, svoju roztečenú špirálu a slzy. A pomyslím si či vôbec niekedy boli ľudia k sebe úprimní a priami, navzájom si pomáhali a chápali sa.
Drogy. Drogy sú svinstvo. Každý to tvrdí. Počas všetkých tých pocitov čo sa vo mne bijú, narastá vo mne chuť občas si niečo šupnúť. Heroín, crack... v dnešnej dobe to už nie je problém zohnať takmer kdekoľvek. Iba raz. Iba raz sa vytrhnúť odísť uniknúť. Ako vtáča v zlatej klietke. Povedz mi drahá priateľka. Chcel by niekto žiť životom Jimiho Handrixa, Kurta Cobaina či Edie Sadgwick? Veď je to krásne nie? Davy, nablýskané šaty, vlasy šampanské do chvíle kým si neuvedomíme čo slovo samota, čo slová „Mať tak tvoj život.“ znamenajú. Samota
Nakoniec keď sa človek pretlčie ako tak svetom, prežije svoje depky a nesplnené sny, radosti a šťastie, stretne niekoho, vravím o tebe, v ktorom si zrazu konečne v tej jeho samote nájde niekoho s kým sa delí o radosť, smútok, myšlienky, slzy... s ktorým sa smeješ a plačeš a ... rozídeš. Pretože zrazu ti v hlave prepne a pomyslíš si, že asi si našiel niečo čo hľadáš a nikto ti to neberie, tak si to jednoducho zoberieš sám.
Keď som ťa opustila a rozišla sa s tebou, prečítala som veľa kníh. Čítala som a čítala, čítala. Snažila som sa nájsť odpovede. Dáky návod na život. Prečo sa cítim v živote tak tupo. Dnes môžem prehlásiť , že ti to nepovie žiadna kniha od Kód 9 po Dom v strání.... Nepovie ti to ani žiaden človek, ani tí bezdomovci v parku ktorým sme sa pokúsili „predať“ to pivo čo sme šli piť a nechutilo nám. Ani zviera, ani tá plyšová ovca čo mi visí nad posteľou, a už vôbec nie ja sama. Proste nikto a nič.
A teraz keď toto čítaš, modli sa za mňa drahá priateľka.... modli sa pretože ak je, tak ho nenávidím, ak nie tak to nemá zmysel.... pretože ťa milujem a už nikdy neopustím.... pretože máme tak málo času a tak veľa pred sebou...
Pretože ty si ja a ja som ty, my sme ja, my sme ty.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale prislo mi to akesi zvratene tvrdit ze sa mi paci nieco tak smutne...