Čakám. Je máj, ktorý si ľudia nazvali lásky časom a ja zo susednej záhrady počujem mačky, ktoré imitujú detskí nárek. Pes sa rozšteká do vedľajšej záhrady, lebo ho dráždia jarabice, ktoré sa rozhodli ubytovať v jeho teritóriu. Jarabica vydesená psím brechotom vzlietne a hnedé fádne krídla, aby sa ukryla pred nezvanými návštevníkmi sa rozžiaria na oblohe.
Čakám. Ja po tom, čo mi jarabica odletí za obzor. Obloha je modrá, azúrová, až je aj očiam nepríjemné sledovať tú bledú rozžiarenú farbu. Farbu mora pri brehoch, kde končí bledučký piesok, drobné kamienky, ktoré nikto nespočíta, tak ako hviezdy žiariace do noci. Chcela by som vedieť nájsť začiatok i koniec kruhu. Kruhu nekonečného.
Čakám. Sama sedím v záhrade a vzduch vonia blízkym budúcnom leta. Vzduch chutí orgovánom. Tráva bežne tmavo zelená dostala bledučký nádych vďaka žiariacemu slnku, ktoré teplými lúčmi hladí všetko na vôkol. Bojím sa slnka. Preto sedím v chlade tieňa a už viem na čo čakám. Deň vo mne vyvoláva zlobu, pocit nedokonalosti a úzkosti. Bzučiaci hmyz mi lezie na nervy. Deň dodáva pocit bezpečia, lebo pred očami nie je nič skryté. Žiadne tajomstvá. Žiadny priestore pre fantáziu. Chcem už temnú noc, ktorá sľubuje rozbehnutie snov a fantázie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
adka279
9. 7.júla 2009 17:05
krásne si opísala deň, ale mohla si viac opísať aj noc lebo deň je rozpísaný skoro na 4 strofy a noc jednou vetou..
Napíš svoj komentár