Odcudzil si sa, odišiel si, vysťahoval ma. Už opäť bývam na intráku a ty so mnou nechceš komunikovať. Ak náhodou idem zo školy okolo tvojej práce (keďže to mám cestou a vôbec sa mi nechce chodiť nezmyselnými obchádzkami), vidíme sa, sklopíš hlavu a tváriš sa akoby som neexistovala. Jediný kto ma neignoruje, je tvoj pes...
Bolo jedno či sme sa hádali, alebo nie. Či sme sa smiali, alebo nie. Nech sme robili čokoľvek, vždy si mal na všetko jednoznačnú odpoveď...
"Ale mňa to nezaujíma!"
Neviem, čo som na tebe videla... Hlavne keď ja osobne som si zakázala spoznať na tomto mieste nových ľudí, lebo som tu už len do budúceho štvrtku... aj na to si mi povedal "Ale mňa to nezaujíma!" a pobozkal si ma.
Zakázala som si zblížiť sa s niekým, pretože lúčenie by bolo ťažké a neviem, či by som zvládla ďalšiu bolesť... aj na to si mi povedal len: "Ale mňa to nezaujíma!"
Zaujímalo ťa niekedy vôbec niečo?
Ak by si nemal záujem o svet, pochopila by som.
Ak by si nemal záujem o mňa, tiež by som pochopila.
Ale ty si nemal záujem vôbec o nič. Vôbec.
Dokonca ani o seba.
Neuvedomuješ si, že si mi ublížil, vtedy keď som sa snažila byť silná.
vtedy, keď som si vravela, že už sa mi nič hrozné nemôže stať.
Možno myslíš, že som ti ublížila ja, keď som ti doma na kuchynskej linke nechala list, ale aj ty si ublížil...
Ešte neuzdravenej, boľavej, stále krvácajúcej duši.
Vedel si o tom! Vedel si, že nevládzem a nezvládam všetok nápor!
VEDEL SI TO VŠETKO!
Ale aj tak, jediné čo si mi bol schopný povedať bolo: "Ale mňa to nezaujíma."
Nerozumiem si.
Nerozumiem ti.
Už nerozumiem nikomu a ničomu.
Zahľadela som sa.
Asi.
Prepáč.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár