Nič viac ani menej. Jedno je dostať výpoveď, druhé rozísť sa a tretie zrušiť dvojmesačnú stáž kdesi na Mallorce. Všetko behom ani nie 12-tich hodín... Ďakujem.
Teraz si hľadám prácu a chytám ďalší z návalov depresie. Som na nič. Mám vyštudovaný na nič odbor a moja práca nikoho nezaujíma. Dokonca ani ja nikoho nezaujímam. Aj keď sa snažím zaujať. Čímkoľvek.
Čau párky. Čau gauč. Na čo?
Ten zmätok je príšerný. Pletú sa mi myšlienky a ja neviem čo s nimi. Vidím, čo so svojim životom dokáže niekto iný spraviť za pár dní, alebo minút a ja nie som schopná udržať si prácu dlhšie ako pár mesiacov.
Rozísť sa... Ďakujem. Ďalší dôvod pre ďalší z návalov depresií a plaču. Vyšachovať ma zo všetkých projektov. Ďakujem, podarilo sa ti to. Si skvelý. Myslela som, že pre teba znamenám viac ako len sexuálny objekt. Čím ďalej na teba pozerám, tým viac slizký sa mi zdáš. Nechápem sa. Zdal si sa mi dokonalý. Ale to bol len akýsi nával hormónov... Však?
A tá stáž? Tak to je v prdeli. Mohla som stráviť dva mesiace kdesi na pláži, fotiť a občas strážiť nejaké detičky čo sú mi vlastne rodina, len aby som mala kde bývať a čo jesť.
Áno, teraz už viem, že musím veciam čeliť a nie utekať tisícky kilometrov. Aj tak ťa ešte stretnem. Aj tak sa ešte uvidíme. Ale som úprimne rada, že ťa nezobrali k nám do ročníka. Síce ako sa poznám, tak aj z tej vysokej zdrhem.
Proste to neunesiem, alebo by som si konečne mohla začať veriť.
Zdrhnem. Veriť si je ťažké.
Ach, aká som slabá. Ach, aká som zbabelá. Ach, ja som len sračka. To malé neviditeľné nič, čo sa každému bojí pozrieť do očí. To malé nič, čo sa radšej pozrie do klávesnice a napíše to niekam, kde to ty a ani nikto iný v živote nenájde.
Možno by som sa mala prestať ľutovať. Áno, to by bolo fajn. Ale na to nemám. Ani silu, ani vôľu, ani chuť.
Ach bože aká som úbohá keď tu takto nezmyselne vyplakávam, skrytá za fotkou a pár slovami na profile. Už chápem prečo odo mňa každý uteká tak rýchlo ako sa dá. Utiekol si ty, ušiel aj ten pred tebou. Ušiel dokonca aj môj otec a matka. Len preto, aby na mňa a moju úbohosť nemuseli pozerať.
To si vedel? Že sa nesmiem vrátiť domov? Respektíve na miesto, ktoré sa tak asi volá. Niečo kde môžeš zadarmo bývať, jesť a spraviť si kávu. Nemôžem, lebo ma nenávidí manžel mojej matky. O tom si tiež nevedel... však?
Nevieš vôbec o ničom.
Ani o mne a ani o tom kde som teraz. A ani ťa to nezaujíma. Aj keby som vedľa teba tak by si o tom nevedel. Nevravím, že som nenápadná, ale ty by si si ma aj tak nevšimol... Možno áno, ale to by nasledoval len ten tvoj pohŕdavý pohľad pána sveta, ktorý vie všetko najlepšie a pritom má všetko u riti lebo je flegmatik najväčšieho zrna. Keď sa nad tým tak zamýšľam, je to docela oxymoron.
Ty celý si jeden veľký oxymoron.
Ach, ja ti vlastne môžem poďakovať za všetko čo si mi spôsobil. Za každú jednu slzu. Za všetku bolesť a tak... Veď ty si mi vlastne ukázal čo nechcem.
Neviem čo chcem, ale viem čo nechcem a to je asi dobrý začiatok môjho nového ja, ktoré ma po pár dňoch prestane baviť...
...a možno aj nie
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
almost same here :ble:
prečo sa zrušila stáž, odriekli zo strany mallorky?
hejn, to poznám tiež, čakáš že máš už nastúpit na nejaké miesto, a namieso potvrdenia o nástupe ti len zavolajú abo pošlú, že miesto je už obsadem abo zrušené (abo občas aj celá firma.. ;/(
btw. jaký odbor?