Dnes. (list pre teba č.2)

Dnes (respektíve včera) bol pre mňa oveľa ťažší deň ako minulý pondelok. Nerozumiem tomu.
Povedala som si, že ti napíšem ešte jeden list a snáď sa trafím do slov rovnako, ako pri tom prvom.

Možno by som mala začať dosť podobne, ako predtým... že neviem prečo to píšem, ale cítim to tak a blá blá blá... stupídne kecy, po ktorých ti prídem ako len taká hlúpa 15-ročná naivná hus... Nechcem aby som ti tak pripadala. Nie som ňou. Dnes som s uvedomila, že som sa do teba nezahľadela. Dnes som si uvedomila, že som sa do teba zaľúbila a to je ešte horšie akoby si bol komunista. (sorry deformácia z monodrámy, ktorú hrám)

Porušila som snáď všetky moje zásady a zákazy, ktoré som si stanovila a dala. Ty tiež, s tým rozdielom, že tebe to vadí. Neviem, čo sa stalo pred rokom, ale asi to nebolo moc pekné. Neviem čo ti spravila, ale ja nie som ona... Nemám a ani som nemala v pláne ti ublížiť, ani nič podobné. Aj ja som sa zľakla, ale šla som proti tomu. Pretože si ma držal nad vodou. Pretože som sa pri tebe cítila, tak ako by som sa mala. Rovnako bezstarostne a krásne ako kedysi.

Vieš, aj ja mám za sebou enormne ťažké chvíle a ty si mi ho pripomínal. Ale šla som aj cez to, pretože som nevedela, čo by sa mi mohlo naskytnúť, ale hlavne nevidela som v tom rovnaký scenár. Bohužiaľ, kvôli (nazval si to "moje haluze" resp. tvoje) tomu sa odohralo presne to, čo som nechcela aby sa odohralo. Presne taký istý scenár. Dve správy a ignorácia....

Prosím, nechovaj sa ku mne, ako k dievčaťu z minulosti, ak nechceš aby som ním bola... Aj keď čím ďalej, tým viac, nadobúdam pocit, že by si chcel, aby som ňou bola.

ALE JA NIE SOM ONA!
Chápeš?

Všetko si napísal tak (dúfam) úprimne, ale hlavne natvrdo.
Hlavne: "Cele to bolo proti mojim zasadam a stalo sa to aj tak.
Proste vec, co sa nemala nikdy stat."

To zabolelo viac, než čokoľvek... Vtedy, keď som si hovorila, že už začínam uvažovať aj nad niečím iným ako nad tebou mi prišla takáto správa, resp. vôbec to, že si sa "náhodou" ozval a ja som bola zase tam kde predtým.

Napíšem to rovnako úprimne a tvrdo.
Preplakala som kvôli tebe celý týždeň, nespala som, nejedla som... Mám zákaz korčúľ ale potrebovala som to všetko zo seba dostať a tak som šla korčuľovať a ešte viac som si dodrbala kolená (to nedávam za vinu tebe, ale sebe, lebo som asi jebnutá).

Slzy mi brázdia po tvári každý deň, skoro stále. Počas dosť dôležitej odpovede v škole, kvôli uzavretiu známky som na otázku "Dejiny umeleckej literatúry - humanizmus a renesancia, barok." odpovedala "Bolo to mierne renesančné riešenie nehumánneho zaobchádzania, aj keď to asi vôbec nemyslel tak, ako to napísal." Čo myslíš, že som spravila potom? Jednoducho som sa zdvihla a odišla z triedy. Nielen, že som dostala pičung, ale skoro ma nepripustila k maturite. Pretože jediné čo mi šlo hlavou, boli spomienky na teba, na to, čo sme robili, ako si sa na mňa každé ráno usmial a do tváre mi vtlačil bozk. To ako si na mňa pozeral, ako sme boli na lúke, na opekačke...

Vidím ťa všade. V každom človeku, ktorý okolo mňa prejde. V každej pesničke ťa počujem. V každom filme vidím náš príbeh. A čo za to?

"Proste zabudni na mna a na vsetko co sa stalo. Rychlo to prislo a rychlo odislo. Uplne najviac mi pripomimas moju byvalu a toho sa strasne desim."

Za čo? Za to, že je tu človek, ktorý ťa má úprimne viac ako rád? Aj so všetkými výstrelkami, zlozvykmi, bezstarostnosťou...? Niekto, kto plače celé noci pre niekoho, kto sa ho desí...?

Si hajzel. Za všetko. Ale aj tak ti ďakujem za všetko to krásne čo sme spolu prežili. Je mi ľúto, že sa ma desíš. Že ti ju pripomínam. Síce neviem, čo ti spravila, ale viem, že mojim úmyslom nebolo ublížiť ti a asi sa už aj opakujem.

A aj tak ťa ľúbim.
Chýbaš mi.

 Vyznanie

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu