chcela by som ti len povedať to, čo by som ti inak asi nikdy nepovedala.
V deň keď si sa rozhodol všetko ukončiť, nevedela som ako reagovať a tak som ti povedala, že to rešpektujem. Ale hneď ako som prišla domov a uvedomila som si to poriadne tak som sa zložila.
Plakala som a chľastala som tri dni v kuse. Kričala som do vankúša a aj po ľuďoch. Prechádzala som sa hodiny po lese a objímala som stromy. Chcela som zomrieť. Chcela som ťa nenávidieť...
Cítila som neskutočný hnev. V hlave som som mala len jednu otázku "Prečo?"
Prečo, keď si mi aj pritom všetkom povedal, že ma stále ľúbiš.
Prečo, keď si vedel, že to možno nezvládnem...
Prečo, keď si vedel, že napriek všetkému ťa ľúbim.
Chcela som s tebou byť navždy, chcela som mať s tebou rodinu. Vieš čo pre mňa rodina (ne)znamená a vieš čo by to pre mňa znamenalo.
Síce si povedal, že nevylučuješ, že sa k sebe ešte vrátime, ale čo ak sa to už nebude dať? Čo ak?
Napriek všetkému by som chcela, ale nie som na gumičke a ani tvoja hračka, s ktorou sa pohráš len vtedy keď máš chuť, náladu a čas a potom ju odložíš medzi ostatné hračky do kúta.
Aj tak mi chýbaš a ľúbim ťa.
A aj budem... Neviem ešte ako dlho, ale budem...
Zbohom
D.
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kills
13. 8.augusta 2014 17:12
boze nefnukaj
Napíš svoj komentár