Tento dopis je však v niečom jedinečný.
Nie je na papieri a myslím, že je posledný.
Myslím, že takto sa pokúsim uzavrieť ďalšiu zo svojich životných kapitol. Dúfam, že sa mi to podarí.
Veľa krát so ti písala posledný list a aj tak som potom napísala ďalší a preto dúfam, že tento je naozaj posledný.
Chcela som ti len povedať, že si stále dookola opakujem tvoje posledné slová, ktoré si mi adresoval. Stále počujem ako mi vravíš, že máš pocit, že všetko čo povieš je zbytočné a že mi každým slovom len ubližuješ.
Nie ty, ani tvoje slová. Ubližujem si sama. Tým, že som tam vždy hľadala iskierku nádeje...
Ty si však našim posledným rozhovorom zahasil aj tú najsilnejšiu. Dal si mi zjavne najavo, že o mňa už nemáš záujem.
Chcela som aby si ma miloval tak, ako Gatsby miloval Daisy. Chcela som byť tvojou žabou. Chcela som... Naivné túžby jedného naivného dieťaťa, ktoré nejde za svojimi snami. Nejde za tým, po čom túži.
Šla som za tým... šla som za tebou. Vždy keď sa mi zacnelo som ti napísala a ty si neodpísal. Zavolala som ti, no ty si nezdvihol a keď už konečne aj áno, tak si mi len povedal "mám sa na piču ale dobre to znášam. Mám teraz veľa práce."
Chápala som to. Neuvedomil si si to niekedy?
Nemyslel si niekedy na to, že keď som pri tebe dokázala stáť aj vtedy keď ti bolo najhoršie, tak by som dokázala stáť pri tebe aj keď to bude fajn...?
Ak si dobre spomínam, tak som sa ti posťažovala, že máš na mňa málo času jeden, maximálne dva krát.
Neviem, či si to nevidel...
Aby som sa vrátila k tomu, že ti píšem listy... Povedala som si, že ti ich raz všetky dám... Že ich budem písať dovtedy, kým sa ku mne nevrátiš a potom si ich spolu prečítame. Zistila som však, že ty sa nevrátiš, tak som ich vyhodila. Všetky pondelkové listy skončili roztrhané na malé kúsky v koši. Tak ako aj tie nepondelkové. Tie, ktoré som ti napísala z dlhej chvíle, alebo vtedy keď ma premohol smútok za tebou... Za jediným človekom, ktorý sa ma kedy dobrovoľne dotkol, len preto, že chcel. Preto, že som sa ti ako jedinému nehnusila.
Pomáhal si mi znášať všetky problémy a všetko čím som si prechádzala, tak ako som sa ti snažila pomôcť ja. Ale ty si nechcel. Odmietal si moju pomoc. Aj keď nie verbálne, ale bolo na tebe vidieť, že ti je to nepríjemné. Tak som prestala a ty si odišiel. Odišiel si a nechal si ma tak.
Nechal si ma stáť pred mojim domom po našom rozhovore v tvojom aute pri žltej poliklinike. Vtedy keď si mi oznámil, že nedokážeš pokračovať vo vzťahu a jediné na čo som sa zmohla bolo "Chápem a rešpektujem to". Nezostalo mi nič iné, ako rešpektovať tvoje rozhodnutie. Vždy som rešpektovala tvoje rozhodnutia tak ako aj všetko čo si kedy spravil.
Áno, ešte stále ťa milujem, ale musím sa cez to preniesť. Tento víkend sa mi otvorili staré rany a mne nezostáva nič iné, ako byť silná a tieto rany si obviazať. Ale keď si dám potom dole obväz, už budú zacelené a jazvy tiež možno časom zmiznú. Tak ako tie, čo som mala na kolenách ako spomienky na detstvo.
A potom budem silná. Budem sa ti vedieť pozrieť do očí a bez sĺz ti povedať ďakujem.
Ďakujem, že si ma naučil milovať.
Ďakujem, že si mi ukázal iný pohľad na svet.
Ďakujem, že si ma naučil, že nič nie je nemožné.
Ďakujem za všetko.
Pamätáš ako si mi raz povedal, že síce vieš kde sú moje blogy, ale nebudeš ich čítať aj keď sú plne verejné? Že raz mi možno povieš prečo...
Doteraz to neviem. A celkom by ma to zaujímalo, ak si pamätáš tak vieš, že som zbytočne zvedavá...
Raz sa z toho dostanem. Raz možno prídeš na to, že som ťa milovala tak ako ešte nikto a ako už nikto. Raz možno pochopíš, prečo som za tebou chodila aj potom. Raz možno pochopíš, že som si myslela, že keď ma uvidíš a ja budem vyzerať dokonale, tak sa do mňa znovu zamiluješ. Raz možno pochopíš moje myšlienkové pochody, kvôli ktorým som končila nahá v tvojej posteli napriek tomu, že sme spolu už neboli. Raz možno pochopíš, že si bol mojim útočiskom, mojim domovom, mojim bezpečným prístavom, kam sa nemusím báť prísť...
Raz možno...
Raz sa možno vrátiš a poprosíš ma aby som sa k tebe vrátila. Ale povedala som si, tak ako v divadle, tak aj v mojom živote bude platiť tri krát a dosť. A ja som od teba tri krát košom už dostala. Nepotrebujem to zažívať štvrtý krát.
Nie... Už nie. Už mi síce nemôžeš ublížiť viac, pretože mám pocit, že to už viac nejde. Vyplakala som kvôli tebe Niagáry a prebdela viac nocí než človek trpiaci insomniou. Každú noc som sa budila s plačom.
Až sa mi nakoniec o tebe snívalo. Ako si povedal trom svojim (asi najlepším) kamarátkam "Milujem ju a chcem ju späť." Na ďalší deň sa odohralo to "tretí krát".
Ani neviem, prečo ti to všetko píšem. Asi preto, že som si vedomá toho, že dokážem byť doživotná iba pri tebe a pri nikom inom. Možno preto, že som mala zúfalú potrebu sa niekomu vyžalovať, ale nikoho z mojich tzv. kamarátov to nezaujíma, pretože jediné čo mi na takéto niečo povedia bude "Vravela som to, že máš na neho už zabudnúť a prestať to riešiť."
Stále ma od teba odhovárajú a snažia sa ma dostať od teba čo najďalej. To len ja si stále privolávam smútok myšlienkami na teba. Ale tie myšlienky k tebe putujú samovoľne a povedala by som už aj podvedome.
Pretože len pri tebe sa cítim v bezpečí.
Chýbaš mi.
P.S.: Ži svoj život a buď šťastný. A ak to bude treba (a asi aj je) preto aby si bol šťastný zmiznem z tvojho života ešte rýchlejšie ako som doň vstúpila.
Pretože niekedy musíš nechať toho druhého človeka ísť aj keď ti to drví srdce na prach...
Záchod
Komentuj
4 komenty k blogu
2
3
ach...takmer od slova doslova..aj ja som písala listy,ale každý deň a potom ich posielala na adresu..a dlho mi trvalo pochopiť a priznať si,že na tej adrese už nebýva ten,ktorého som poznala a milovala..milujem ďalej /žiaľ/,ale listy už neposielam .."neprestal som Ťa milovať,len som sa naučil žiť bez Teba.Nebolo to jednoduché,ale bolo to jednoduchšie,ako zabudnúť " tak sa snažím,snažím sa žiť ...prajem Ti aj @skvrnka veľa sily !
Napíš svoj komentár
Je to dost hardcore. Ale bude lepsie. Uvidis.