Myslím, že som zažila rôzne druhy lások. Lásku materinskú, ktorá ma vedie celém životom, lásku platonickú, ktorá ma dokáže poblázniť, lásku k prírode, k zvieratám, k veciam, no myslím si , že najkrajšia láska, ktorú môže žena zažiť, je láska k mužovi. Poznáte tie malé mihotajúce sa motýliky vo vašom bruchu, mokré dlane, nesmelý pohľad a to všetko "len" pre najúžasnejšieho človeka akého ste kedy poznali? To je pre mňa láska.
Každý deň vidím páry-šťastné, zaľúbené. Žena hľadí mužovi do očí, s dôverou, radosťou, s istým pocitom istoty. Muž sa cíti ako v siedmom nebi a túži ochraňovať ženu po svojom boku...všetko je dokonalé. Prečo sú oni šťastní a ja nie? "Nebuď hlúpa!" poviem si a je mi jasné, aký je v tom háčik. Vtedy žierlim, závidím, túžim po nej, hoci neviem, čo presne môžem od nej čakať. Zažila som jednu lásku, ktorá však nebola tá "typická kráska". Preto viem, že láska môže sklamať, môže bolieť, môže človeka dostať na samé dno, až k myšlienkam, ktoré by mu za bežných okolností nenapadli.
Som azda preto taká, aká som? Snažím sa, aby si ľudia mysleli, že som taký "drsná týpek" a že z ničoho nemám strach. Má z toho radosť. Ľudia sa ma boja a ja viac nemusím prežívať bolesť z nešťastnej lásky alebo nemusím pociťovať vinu, že som nejakému skvelému chalanovi zlomila srdce...a mám z toho strach. Strach, že sa nikto neodváži hľadať to dobré, čo vo mne zostalo, každý si nájde inú, milú, krásnu, nepoznačenú sklamaním. Mám strach, že som už premrhala šancu, že žiadny princ na bielom koni nepríde, a keby prišiel, tak bude čakať na niekoho v mojej blízkosti.
Možno je láska len slovo, ktoré si niekto vymyslel z dlhej chvíle... Vraví sa však, že nádej zomiera posledná, a preto verím v Božie plány a verím, že láska niekde je, musím ju zrejme len lepšie hľadať...alebo mám len čakať?...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár