raz miluješ ma a nenávidíš hneď v zápätí,
ja nechápem, len ticho sledujem čo sa deje,
ty tam stojíš s dievčaťom, čo sa rado smeje.
Láme mi to srdce, musím odtiaľ vypadnúť,
keď idem okolo, nemáš problém si nevšimnúť.
Idem dolu po chodoch, cítim tlak na hrudi
konečne som vonku, však je tu veľa ľudí.
Vravím si : Tu nie, takto ma nesmú vidieť,
ostávam nehybná, do tmy tupo hľadieť,
keď cítim ako slzy stekajú mi po líci,
odchádzam radšej ďalej po dlhej tmavej ulici.
Nezvládam svoje pocity, plač na ne už nestačí
bolesť a úzkosť ma úplne zakvačí...
konečne intrák, schody, dvere a posteľ
hodina revu, stŕha ma aj vo sne.
Ráno vstávam spuchnutá a ubitou sa cítim
čo mám robiť s takýmto mizerným žitím?
Nič sa nedá robiť, musím ísť preč,
preč od všetkého čo nestojí za reč.
Vyjdem von z izby, opäť dolu schodmi,
všetci idú do školy, predieram sa ľuďmi.
Zrazu za sebou počujem hlas, čo je mi taký známy,
prejde len okolo, akoby nič nebolo medzi nami.
Dotyky, slová a bozky sú zrazu zabudnuté,
cítim len prázdno a všetko je mi ukradnuté
teraz nič nechcem, necítim, vzdávam sa...dohodnuté...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár