Každý z nás si určite položil jednoduchú, no zároveň náročnú otázku: Prečo ja? Prečo práve ja?
Ani ja nie som výnimka. Prečo som na tomto svete? Prečo som sa narodila prvá ja a nie môj brat? Prečo nemám rovné vlasy? Prečo nevážim 45 kíl? Prečo mám v tele viac titánu ako ktokoľvek iný? Nájsť odpovede na tieto otázky je niekedy ťažké. Ale nie nemožné.
Moja životná filozofia sa však ani zďaleka nemôže zaoberať len jednou otázkou. Ale prečo? Možno je to tým, že mám vždy hlavú plnú rôznorodých myšlienok. Možno preto, že mám akýsi dar alebo schopnosť zaoberať sa všelijakými vecami. Schopnosť dať veci na papier a ponúknuť im nový rozmer. A možno si to všetko len namýšľam, aby som sa cítila niečím výnimočná. A možno výnimočná som. Nuž, možno aj nie. Ale skoro vždy je tu to malé zákerné slovo. Možno.
Ako však mám zistiť odpoveď na prvú otázku? Prečo som na tomto svete.. Prečo som sa nenarodila ako zelenkavý ufón pochádzajúci z inej galaxie? Ja osobne verím, že vo vesmíre nie sme sami. Tak prečo som práve človek? Asi som dostala šancu byť niekto. Mať svoju vlastnú myseľ, ktorú mi nikto neovplyvní a nevezme. Možno som dostala šancu byť tá, ktorá v živote dosiahne niečo veľké. Šancu splniť si sny. Byť uznávaná novinárka, vydať vlastnú knihu... Čo ja môžem vedieť, čo bude o 15 rokov? Veď mám len 18.
Prečo som sa teda narodila skôr než môj brat? No, kto vie, asi som bola drzejšia a šikovnejšia než moji nenarodení súrodenci. Ale znova som dostala jednu šancu. Šancu byť vzor, byť príklad pre niekoho. Síce viem, že pre môjho brata nie som žiadny idol, ale niekedy sa práve on môže poučiť z mojich chýb. Lebo len hlupák sa učí na vlastných chybách. Múdry človek sa učí na chybách iných. Ale aj o tomto by sa dalo polemizovať, pretože nie vždy je to pravda.
Moje ďalšie banálne otázky sa týkali môjho výzoru. Rovné vlasy a postava modelky v mojom živote nehrajú až takú dôležitú rolu. Určite ma viac zaujíma moje zdravie. Fyzické i duševné. Aj s týmto súvisí množstvo titanu v mojom tele. A to rozhodne nehovorím o piercingoch a náušniciach.
Mnohým sa na prvý pohľad zdá, že som celkom obyčajná študentka, aj keď nie veľmi prekrásna, ale navonok normálna. Určite si však málo ľudí položilo otázku: Je to dievča od nás iné? Popravde, nie som iná. Teda, ak sa do toho nepočíta veľká jazva na chrbtici, o trochu menšia na pravej strane hrudníka, ešte menšia na pravom bedre, 20 titanových šrubiek pozdĺž chrbtice a 2 titanové tyčky upevnené na šrubkách. Nuž, nemám sa teda čím chváliť. Prešla som si peklom, to vám teda poviem, ale nebolo to nič výnimočné, čo by normálny človek nezvládol. Ale o tom nechcem hovoriť. Skôr ma udivuje to, ako malý slabý človiečik dokázal prežiť taký silný zásah do organizmu. Existuje toľko rizík, pre ktoré som tu dnes nemusela byť. Ale ja som to všetko zvládla. Otestovala som priamo na sebe, čo všetko je človek schopný prežiť. Síce je pravda, že to nebola žiadna zrážka s vlakom, že mi hlavu neprerazila žiadna tyč a tiež mi v pľúcach nekvitol ihličnatý stromček. Ale napriek tomu si užívam druhú šancu na pekná život, ktorú mi darovali v nemocnici. Som udivená, že aj naše Slovenské zdravotníctvo dokáže urobiť malý zázrak pre človeka, ako som ja.
Možno sa moja filozofia zaoberá tými najnemožnejšími vecami a otázkami, ktoré v konečnom dôsledku nič neznamenajú, ale pre mňa sú to veci, ktoré sú uložené niekde vo mne a čakajú len na to, kedy môžu uzrieť svetlo sveta. Možno sa mi to raz podarí a vy všetci sa o tom dozviete. A možno aj dočítate. Ale to je už vo hviezdach. A pravdepodobne aj v mojich silách.
Jedno si však pamätajte: Ja sa nevzdám. Aj keď, ktovie...?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár