„Čo?“ chela som si sadnúť. Nevládala som však, pretože som bola neskutočne slabá. Čím dlhšie som sa prebúdzala zo sna do rality, tým menej síl som mala. Viečka som mala ťažké, sotva som ostala pri vedomí.
„Že ťa potrebujem,“ sadol si ešte bližšie a to už sedel neďaleko mojej hlavy.
„A na čo?“
„Aby si nás zachránila.“
„Zachránila pred čím?“
„Pred zabudnutím. Musíš mi pomôcť statočne umrieť.“
„Nechápem,“ stiekla mi slza.
„Neboj sa, pochopíš. A teraz by si mala spať. Musíš byť silná.“ Položil mi ruku na čelo a ja som naozaj zaspala...
** *
Prebudila som sa na zemi pred domom. Pozrela som sa na mobil. Bolo 03:03. Zamračila som sa a chytila som si hlavu, ktorá ma neskutočne bolela. Na rukách som mala krv. Fajn, ešte toto mi tu chýbalo... Najprv som sa musela zorientovať, kde vlastne som. Predomnou sedel Tom a ticho ma sledoval.
„Čo sa deje? Prečo sa so mnou zahrávaš? Prečo ma ničíš?“ rozkričala som sa na neho. Tom posmutnel, postavil sa a ukázal, aby som ho nasledovala.
„Nie! Nepôjdem tam, kam chceš! Daj mi už pokoj!“ kričala som s hysterickým plačom. Pokrútil hlavou a išiel dopredu. Jasné, vedel, že mi to nedá a pôjdem za ním... Ticho som kráčala asi a asi 2 metre predomnou Tom. Zašli sme do malého lesa. Mala som blbý pocit, že ma niekto sleduje. Obzrela som sa dozadu a vtedy som nechtiac vrazila do stromu. To sa môže stať len mne.. Spadla som na zem...
* * *
V nemocnici som sa prebrala z sna. Prudko som sa posadila, až som vykríkla od bolesti. Z ruky sa mi totiž vytrhla infúzia.
„To nevadí,“ povedal Tom. Obzrela som sa. Sedel v kúte v kresle.
„Čo nevadí?“
„Nebudeš to potrebovať,“ usmial sa. Pozrela som sa na ruku, kde som mala pred tým ranu. Tá tam už nebola. Sama sa zahojila a zacelila.
„Čo sa to so mnou deje? Prečo som tu? S čím ti mám pomôcť? Prečo mi nedáš pokoj? Baví ťa to?“ začínala som mať strach. Tom vstal, chytil ma za ruku a ja som vyliezla z postele. Neviem, čím to bolo, ale robila som všetko, čo chcel, napriek mojej vôli. Spolu sme kráčali von z izby. Tom otvoril dvere a vyšli sme von. Nebola tam chodba, ale cintorín. Cintorín, na ktorý som mala zamierené. Pomaly sme kráčali, až sme našli.. Moje telo. Mala som rozbitú hlavu a krvácala som.
„Som.. Mŕtva?“ pošepkala som a kukla na Toma.
„Áno. Ale tou hlavou to nieje...“
„Ja..“ stratila som reč.
„Zachránila si ma tým, že si ma našla. Našla si moju dušu, spolu môžeme odísť..“ povedal a slabo ma potiahol, aby sme odišli. Vošli sme priamo na cintorín a zamierili sme k nejakému hrobu. Odhrnula som pavučiny, trávu a prečítala som:
Tom Kaulitz
* 1. 9. 1979 † 1. 2. 1997
„To si ty?“ opýtala som sa ho.
„Áno.. Aha,“ ukázal na druhý kameň. Aj z neho som dala preč špinu a prečítala som:
Kelly Watsonová
* 9. 7. 1981 † 1. 2. 1997
„Bolo to predurčené.. Je to tu dlho..“ usmial sa Tom. Chytil ma za ruku a ja som vstala. V očiach som mala slzy. Vôbec ničomu som nechápala. „Nemusíš chápať, stačí cítiť,“ povedal Tom a ja som cítila, ako miznem.. Naveky. Čo sa potom so mnou stalo? Vlastne nič. Všetko som pochopila. Ja som v skutočnosti nikdy nežila. Nie, ja som len nechcela umrieť. A tak sa moje telo vrátilo. Až po mojej druhej smrti som si spomenula, že ja už dávno nežijem. Žila som preto, aby som mohla druhýkrát zomrieť a pomôcť tým Tomovi. Pomôcť mu zomrieť..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ady2134
19. 12.decembra 2009 17:08
no ty waw!!! takze som ro nepochopila ale bomba!!
Napíš svoj komentár