Smrteľná posadnutosť

Bolo pol dvanástej v noci a ja som nemohla zaspať. Túžila som byť s Emmetom. Už som to dlhšie nevydržala. Obliekla som sa, vzala som si dlhý kabát a po balkóne som zliezla dole. Utekala som, čo mi nohy stačili. Za pár minút som stála na mieste. Stála som pred budovou psychiatrickej liečebne. Vzala som kamienky a hodila som ich Emmetovi do okna. Po pár minútach som videla strapatú hlavu.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa nervózne.
„Chcela som ťa vidieť.“
„Mary, chytia ťa!“
„To mi je jedno!“
„V noci sem nesmieš chodiť. Môžem ti ublížiť.“
„Em, ja sa ťa nebojím. Poď dole.“
„Zlatko, vieš o tom, že sa to môže stať hocikedy. Nikdy nevieš, kedy ma to ovládne.“
„Je mi to jedno.. Poď!“
„Mary, je spln, zmením sa.. Ublížim ti..“ pošepkal.
„Emmet, poď ku mne. Ja sa toho nebojím. A keď ťa to ovládne, budem utekať!“
„Och,.. Milujem ťa!“
„Aj ja teba, tak poď..“
„Ale len na chvíľu,“ povedal a zišiel po odkvape. Hodila som sa mu okolo krku a vášnivo sme sa bozkávali.
„Chýbal si mi...“
„Aj ty mne. Ale mala si počkať. Zajtra ráno by som prišiel za tebou.“
„Nevidela som ťa týždeň. Už som to nevydržala.“
„Mary.. Och, poď sem,“ povedal a silno ma objal. Ľahli sme si na trávu a pozorovali sme hviezdy. Objal ma okolo pliec a na tvár mi padla kvapka. Potom ďalšia. A ešte jedna... Pozorovala som mesiac, ktorý akurát vykúkal spoza veľkého mraku. Začalo pršať a mrak odkryl celý mesiac. Pozrela som Emmetovi do očí a premohol ma strach. Jeho oči úplne zčernali. Rýchlo som sa postavila. Je to tu. Menil sa na vlkolaka. Z minúty na minútu sa celý zmenil. Narástli mi zuby, chlpy, padol na 4 a silno zavrčal.
„Em,“ pošepkala som. Obaja sme začali naraz utekať. On za mnou a ja pred ním. Už som nevedela, kde mám utekať. Bežala som do lesa, keď v tom... Skočil na mňa. Padla som na zem, hlavou na skalu.. Zrazu som sa videla. Videla som seba na zemi a vlkolaka pri mne. Bola som duch. Em mi kusol do ruky a vtedy sa zotmelo. Mesiac znova zaliezol za mrak. Em sa menil naspäť na človeka. Padol na kolená, utrel si krvavé ústa a zakričal:
„Mary! Niééééééééé!“ Silno plakal, siahol si do vrecka, vytiahol nôž a bodol sa rovno so srdca.
„Niééé!“ kričala som. Videla som vedľa seba 2 mŕtve telá. Moje a Emmetove. Kľakla som si ku nim a v tom ma niekto chytil za plece. Obzrela som sa a silno som objala jeho ducha.
„Navždy spolu,“ pošepkal mi a posledné čo som videla, bolo biele svetlo...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu