Ale zacnelo sa mi, nie že nie. Kusnúť do praobyčajného rožteka za už nepamätámkoľko centíkov, prejsť sa po Hlavnej ulici v Košiciach, kde v lete vidno niekoľko zaujímavých artiklov – od otravných holubov, cez sídliskové pseudocelebrity až po cigančatá kúpajúce sa v spievajúcej fontáne, stretnúť ľudí, ktorých hlas ste už skoro zabudli, zájsť na prostú sprostú dedinu, kde ešte stále vedia, čia som vnučka a na iné miesta o ktorých viete, že tam to proste poznáte a basta. Aj keď tam už asi zmenili billboardy a nápojový lístok.
Ale naspäť nejdem, nechcem, ďakujem. Maximálne na trojdňový výlet. To je miera môjho cnenia za Slovenskom. Asi by som sa bála, že akurát by SR prestalo kamarátiť s GB a ja by som sa sem už nedostala.
Väčšina ľudí si myslí, že tu v zlatých rukavičkách dojíme veľa a viac peňazí zo zlatých kravok. Po a)v rukavičkách pracujem, ale v totálne zašmudlaných a po b)kravky tu sú, ale zlaté ee. Aj tu sa musí pracovať buď to hlavou, rukami alebo iným pohlavným orgánom. Je to iných veciach a návykoch, o tom, že nemôžete ísť domov, hocikedy sa vám zacnie po mamkinom guláši, o tom, že veci sa riešia a vybavujú inak. O tom, že musíte rešpektovať ako-to-tu-chodí. O tom, že sa mnohého musíte vzdať, presunúť na skype, vydržať a možno nakoniec ani nevydržíte. O tom, že slova rasizmus sa bojíme, že Angličanky sú škaredé a nevedia variť a Angličanom smrdí z držky a sú nudní, aj keď úplne najviac ochotní, priateľskí a dobrosrdeční a v práci tolerujeme poľske, litovské a všeliaké iné “gangy”. A o tom, že aj keď si dáte vytetovať anglickú vlajku so slovami ja tu doma, budete stále cudzinec, pre niektorých cudzinec, ktorý okráda miestnych o prácu a krajinu o peniaze.
Áno, zarábame viac. Minimálka tu, ale oveľa viac ako toooľko veľa Slovákov na Slovensku. Ale aj tu človek jednou rukou vyberá z bankomatu a druhou platí a aj tu sú peniaze čas a naopak. A aj tu by som chcela objať svoju sestru, ktorá oslávila už dvoje narodeniny, na ktorých som nebola prítomná. Aj tu človek potrebuje objať, vypočuť v rodnom jazyku, zakusnúť niečo domáce.
Žijem v poschodovom rodinnom dome s malým dvorom, kde to smrdí po sliepkach uja suseda, kde mám /odvčera / svoj skleníček a trápeníčka zapíjam portským. Tam, kde mám vlastnú trucovňu, stále domov vláčim nejaké retro veci a kde sa z obývačky ide rovno na ulicu. Na rušnú, Pakistáncami a inými -stáncami prerastenú ulicu, kde zas pre zmenu smrdí pivo a tráva a kde sa v podstate vlastne nikto neponáhľa. Na ulicu, kde bicykel s prepichnutom gumou nestihnete ani domov odstrkať a už vám ho nejaký Angličan opravuje. Z tej istej ulice, z ktorej sa potom vraciam naspäť do jedného z domčekov natlačených na sebe, kde je na všetkom svietia vysačky s nápisom naša vlastná zásluha a kde je ten pocit domova, ktorý si nekúpite ani za tisíc libier, ale vytvoríte navzdory tomu akou rečou sa hovorí za vašimi oknami. A nemusia byť tie okná ani vaše. Lebo vekom a vzdialenosťou od toho, čo je pre vás dôležité, príde na to, že niečo vlastniť možno ani nie je také dôležité.
Ja to vidím takto → všetko má svoje pre a proti. A každý musí vedieť, čo je preňho lepšie a prednejšie. Či mať trošku viac v peňaženke, trošku viac tepla v posteli, babkine koláče na stole, trošku viac na faktúre za hovory do zahraničia alebo mať vlastnú posteľ swarovskeho šperkami vykladanú.
Ja tu žijem rok a ani deň neľutujem, svoje rozhodnutie, aj keď je to niekedy ťažké a neraz som mala chuť vrátiť sa späť. Ale ani raz som to neurobila, práve naopak, každému, kto rozmýšľa odísť do cudziny, ktorá sa tak nevolá pre nič za nič, by som povedala, aby vyskúšal. Lebo skúsenosti si nekúpite, čo sa sami naučíte vám len pomôže a aj to najhoršie aspoň posilní.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
deeo
16. 6.júna 2014 19:25
može byť
2
Skvelý blog! Úplne top chcem sa opýtať,, že v akom meste presne žiješ? ak tak môžes mi napísať do správy, t oeln preto, lebo sa v sept tiež chystám takto do cudziny ak oty, tak si robim rozhlad, kde je to aspon ako take znesitelne
Ďakujem
Ďakujem
Napíš svoj komentár