Stojim medzi styroma bielimy stenami ktore mi pripadaju este bezfarebnejsie ako v skutocnosti su....
Stojim a tieto krasne spomienky sa pomaly vytracaju z mojho srdca....vsetko bolo krasne a zrazu je z toho len kruh bezvyznamnych spomienok....
Stojim a moje oci su stale mokre a cervene, zronene hodinami placu pre nieco co bolo a co sa nikdy nevrati, pre nieco tak krasne ale predsa to niesu slzy stastia...
Stojim, uz som aj tak rada ze som sa aspon zdvihla z tohto bolestiveho a dlheho padu...
Stojim, stojim a cakam ze pride nieco nove a znova vzlietnem ako niekedy, neverim ze to bude az take pekne ale strasne dufam ze to bude aspon menej bolestive... Stojim a premyslam preco sa to muselo skoncit prave takto, takymto sposobom...
Stojim a premyslam preco nemozno vratit cas??
A znova padam na kolena a pytam sa preco??
Moje bezvyznamne preco sa rozlieha po miestnosti ktora mi aj tak nic nepovie....
Klacim, klacim a neviem preco sa to vsetko deje prave takto ale jedno viem, ze vsetko ma svoj vyznam a ja pockam kym pride niekto kto ma znova postavi na nohy a vzlietne so mnou az k vysinam....
Je to možné?
Komentuj
6 komentov k blogu
1
angel_love
11. 7.júla 2007 14:14
Smutné, ale hlavne, že máš nádej, ktorú ja už asi strácam.
4
Naozaj dobre napisane a velmi smutne. Ja dufam, ze tu nadej necakas nadarmo, ale azda nie, cely zivot mas predsa este stale pred sebou!
5
kym este stojis tak je fajn, bolest patri k zivotu... nezabudaj, ze vsetko zle je na nieco dobre
Napíš svoj komentár