Smutno, lebo nakoniec aj niekto, čo mi pred časom ponúkal oporu, všetok mnou darovaný čas spolu s dôverou a kusom srdca /– možno aj duše, ak ju môžeme po troxe darovať/ dohúžval, pošliapal, hodil do svojho citového kontajnera a ix cenu obrátil na absolútne nič /pokiaľ to aspoň nejak nezrecykluje /...
Asi nie je horšieho vedomia, než vidieť, že venujeme časť svojho bytia niekomu, kto si znej zapamätá možno len meno, pohľad na rozlúčku von oknom služobného auta, alebo otravný zvuk zvonkohry v prostred tixej noci...
Nie je horšieho vedomia...nie je silnejšieho pocitu, ktorý by donútil spomínať, spomínať a uvažovať,.. premýšľať až toľko, že sa s tými spomienkami a myšlienkami musíme podeliť...
A práve vtedy, sa ukáže tá liečivá stránka takýxto xvíľ...vtedy si viac ako kedykoľvek uvedomím, že nemám prečo byť smutná, že tu nie som sama,..nemôžem byť sama, keď práve v takej xvíli ma niečie uši, niekoho srdce počúvajú, práve vtedy sú tu tí, ktorí nielen vezmú kúsok mňa, ale zároveň na oplátku darujú kúsok seba...tí, ktorí možno nemajú čas stále, ale zároveň ho nájdu vždy, keď je treba,..tí, ktorí dávajú, bez premýšľania nakoľko sa im to vyplatí,..tí, ktorí si cenia zdieľanie mojej radosti a úsmevu, ale aj môjho tixa a smútku,...
Tí, čo tu boli už „predtým“,..a aj „vtedy“ tu boli tiež, aj keď som s nimi trávila menej času, len toľko čo zostalo z toho „darovaného – bezvýznamného“...a sú tu aj teraz, sú tu, hoci dostávali oveľa menej než tí, ktorým nestačilo...
Sú tu tí jediní, ktorí za slzy a smútok stoja, tí, ktorí nikdy slzy a smútok nespôsobujú...stále sú tu ..skutoční priatelia...
A tak...
...ďakujem, ďakujem za čas, ktorý si na mňa nájdeš, aj keď som ho nie vždy našla ja pre Teba.
Ďakujem, že rozprávaš, keď už ja nemôžem, že tixo počúvaš, keď hovoriť musím...
Ďakujem, že mi dávaš istotu, že kúsok mňa, ktorý Ti ponúknem vezmeš a uložíš medzi svoju zbierku cenností, ktoré si xránime navždy a opatrujeme...
Ďakujem za radosť a každý úsmev, ku ktorému mi pomôžeš a ďakujem za každý Tebou odobraný kúsok mojej ťažoby a bolesti...
Ďakujem, že Ťa poznám – že ma Ty vždy poznáš...
Ďakujem, že si...
/venované Juške, Macke, Janke a ďalším blízkym osôbkam /
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
eclipse
5. 6.júna 2007 13:36
Veľmi pekne vyjadrené pocity Pri takýchto vyjadreniach si človek uvedomí, že tu nie je zbytočný a jeho prítomnosť niekomu pomáha...
2
To ano..každý môže byť takým "anjelom strážnym", len od neho závisí, do akej miery toho je sxopný..
3
Je dôležité ďakovať.
"Ďakujem, že si." tou vetou sa začal môj výlet do rozprávkova.
"Ďakujem, že si bola." tou to skončilo.
Tak obyčajné slovo a akú veľkú má moc.
"Ďakujem, že si." tou vetou sa začal môj výlet do rozprávkova.
"Ďakujem, že si bola." tou to skončilo.
Tak obyčajné slovo a akú veľkú má moc.
Napíš svoj komentár