Pokoj v duši

Lenivý človek ako ja vytiahne päty z domu len vtedy ked ma ísť do baru, alebo niekde inde vonku s kamošmi.A aj ked obdivujem prírodu okolo seba, okolo našej dedinky, pozorovala som ju len z okna, lebo sa mi fakt neccelo šľapať dlhú cestu, nechcela som ísť sama, neznášam hmyz.....a vždy som si našla strašne veľa výhovoriek(len tak pre seba).
Spoznala som však človeka, ktorý nič iné nerobí len chodí do lesa, obdivuje západy slnka, a všetky tie zázraky prírody. A vtiahol ma do toho.
Nemôžem z toho, ked večer zapadá slnko, zo zvukov hmyzu, z krásnej lúky rozžiarenej slnkom.

Dnes som sa bola teda aj sama prejsť s mojim psom(Gina) za našu malú dedinu. Miesto pod lesom poznám len za tmy, z nesppočetných opekačiek, stanovačiek a nočných výletov.Ale teraz.....
KRáSA
Vyšla som s ním až na samý vrch a pustila.Nielenže som bola v šoku z toho krásneho výhľadu na dedinu, ale aj z neho. Ako sa rozbehol medzi tie všetyk poľné kviety...a potom sa vratil. Dobehol ku mne, očami sa na mňa usmial a utekal zasa preč. Bežala som s ňou. Cítila som sa ako v rozprávke, vo filme......ako v siedmom nebi. Neverili by ste....ale úplne vypnete....počúvate len zvuk hmyzu, ktorí inak neznášam...ale teraz znel tak pekne, počujete vzdialné zvuky hlasov ľudí, ktorý po sebe kričia, hudbu z jedného domu, ktorá sa prelína z hudbou z druhého, cirkulárky, kosačky, pílky(ako v sobotu v dedine)ale počujete ich len vzdialene....
Ale aj tak som mala najväčšiu radosť z Giny...viem, že jej sa to páčilo asi najviavc..i ked ona určite nevnímala to čo ja...len bola úplne voľná.....
škoda, že som nemala fotoaparát...zachytiť tú radosť a ten výhľad a to všetko...ale ja sa tam ešte vrátim
nehovorím, že už nie som lenivá.....len sa tam budem viac vracať po ten pokoj v duši

 Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu