Asi je naozaj ťažké nájsť niekoho, kto bude naozaj tým, koho očakávame

Dážď toho dňa bol tak hustý, až som si predstavovala, ako vodič havaruje kvôli tomu, že nezbadal oprotiidúce auto dosť včas. Všetko bolo ponorené do sivej hmly. Oblaky akoby padli na zem a hore nad nimi bolo isto krásne jasno a snáď aj teplejšie. Tam som teraz chcela ísť. Samozrejme, nie priamo do nejakého pomyselného neba, v ktoré ani neverím, ale chcela som ujsť preč od ľudí. A prečo?

Len ťažko si odpovedať na otázky.

Sedela som v autobuse plnom mojich rovesníkov. Kdesi zozadu sa ozýval smiech, niekde blízko mňa šuchot sáčku od nejakých keksíkov a predo mnou sa nahlas rozprávali dve profesorky o obrovskej papuli krokodílov. Možno by som sa inokedy pousmiala nad takouto témou, ale sentiment Marilyna Mansona v ušiach mi moc nedovolil zaoberať sa nad niečím iným, ako nad svojou skrachovanou náladou.

Keď poznáte niekoho veľmi dlho, niekoľko rokov, tak si myslíte, že naozaj viete, aký je. Kedysi dávno mal veľa chýb, ale ako ste spolu rástli, všetko sa menilo a vy ste nadobudli ten dojem, že sa aj on zmenil, že mu môžete dôverovať bezhranične a slovo, ktoré vám dá, je jednoducho slovo, ktorému sa neprotirečí. Ale potom príde minúta, ktorá vám to vezme, celú tú dôveru, svet sa zrazu otočí a vás to položí na lopatky či kolená a neviete, ku komu obrátiť hlavu. V tom autobuse ten istý človek sedel vedľa mňa. A netušil, že ja tú pravdu viem... Len sme sa ďalej hrali na to, že je všetko v poriadku a naďalej sme si rozdávali ďalšie falošné úsmevy. Rozmýšľala som, či to tak bolo vždy. Slepá som pravú podstatu vecí nevidela a teraz sa mi zrazu všetko javilo iné. Len som sa akosi presvedčila, že nemôžem veriť ani tomu, koho poznám väčšiu polku svojho života.
Asi je naozaj ťažké nájsť niekoho, kto bude naozaj tým, koho očakávame.

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu