Bol prchký ako spontánne iskry

čo vyskakujú z tlejúceho ohňa. Vlastne on sám bol oheň, nespútaný a divoký, pripravený zaútočiť kedykoľvek. Bol ako zúrivý lev vystrkujúci svoje ostré pazúry v načahujúcej sa labe, ktorý chcel drať a ničiť... A ona vedela, že sa k nemu nesmie ani len priblížiť, pretože by ju tým mohol dokonca aj zabiť. Snažila sa zavrieť ho do klietky a prinútiť, aby skrotol, avšak dalo sa to vôbec? Pochopila tak, že pokoj je jediné riešenie... Vlastne... celý ten jeho odpor ju šialene priťahoval.

Sadla si do mäkkej trávy, pričom jej vôbec neprekážala ranná rosa. Slnko už prenikavo hrialo, avšak všade naokolo sa v zeleni stále držala vlhkosť.

Vnorila prsty do drobných zelených chĺpkov Zeme...

A pozrela do jeho prenikavých očí. Boli drobné ako dva manžetové gombíky..alebo... nie, gombíky nie, snáď arašídové oriešky, hnedé drobné oriešky skrývajúce celý svet, celú jeho dušu. Ľutovala, že sa mu do jeho hnedých očí takto prenikavo nepozerala častejšie a toto bola posledná chvíľa.

Otáčal sa preč, poberal sa na odchod...

A ako sa jeho telo celkom otočilo, stratila s ním aj ten najposlednejší kontakt... Jeho pohľad.
Náhlivo vstala, predsa to musí zastaviť! No samotná Zem ju nechcela pustiť, spútala jej nohy, zošila jej ústa, nechala ju tam len tak stáť. Aká to len bola bolesť, zavíjajúca a dotieravá, praskala jej kosťami a vyrývala jazvy do srdca. Z očí jej vytriskli slzy, no nechcela plakať, nemohla, veď akoby potom mohla vidieť aspoň jeho odchádzajúce kroky? V tú chvíľu však nevedela, či si ten obraz chcela vôbec pamätať.

Musí sa vrátiť! Sľúbil to predsa... Alebo, sľúbil to vôbec? Nevedela si spomenúť. A ako sa dni míňali, jeden po druhom, pamätala si toho čoraz menej. V hlave nemala okrem pekných spomienok celkom nič, no práve tie vyrezávali mäso od kostí. Tá príšerná bolesť... Ten neustupujúci strach... Ako len toto mohol niekto dopustiť?

Začala škrabať zem pod nohami, celá sa na ňu zvalila a ani netušila, kde sa vlastne nachádza. Cítila len triesky, čo sa jej neúprosne zabodávali pod nechty, zodierali kožu z prstov. Nevidela celkom nič, iba čiernotu všade okolo seba, v ktorej sa myhali ešte tmavšie tiene. Je toto dno? Plné tmy, prízrakov a chladu, celkom bez myšlienok... Ešte aj studený dážď pokryl jej telo vlhkou prikrývkou. Odkiaľ to ale vlastne pršalo?
Snažila sa zaostriť zrak, aby videla aspoň kvapky, avšak tie stále iba cítila. Vtom sa jej pred očami vyjavila šmuha... no nie taká ako tiene naokolo. Jej žiarivý biely jas sa začal formovať do letiacich krídel. Áno, bol to vták... bola to biela holubica. Už ju videla celkom jasno, letela priamo k nej a ako nádej, čistá, nepoškvrnená, jej vstúpila do srdca.

Dážď sa zmiešal so zemou, na nahých nohách cítila blato. Musí vstať, musí sa prebrodiť kamsi preč, veď teraz predsa získala to, čo jej tak chýbalo, aj keď celkom nečakane, znenazdajky...

Tak vráti sa?
Vráti sa... aby jej znova venoval svoj pohľad a tak ju zachránil od istej skazy... v pobláznenom čiernom svete plnom vyškrabaných jaziev od jej rúk...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu