V lese človek nikdy nezmokne menej.
Ako som sa dívala na ten strom, prebehlo len zopár okamihov môjho života, no uvedomila som si, že som vlastne šťastná. V mysli sa mi prehralo dramatické šťastie nasledujúcich rokov, na ktoré už len verne čakám, a pomedzi to si užívam radosti aj starosti súčasnosti.
Dve dievčatá sa na seba usmievali. Vyzerajúc vyspelo, nemohli mať však viac než dvanásť. Jedna s dáždnikom sklopeným povedľa tela, druhá pevne držiac rúčku, chránila sa pred dažďom. Jeden modrý, jeden žltý. Je to pekné, také nezávyslé.
A opodiaľ chlap, malý, tučný, ...plešatie. Tri vrstvy handier, všetky rozopnuté, no ja si všímam to hlavné - maličké vrecúška, zrejme nie určené na ruky, ale iba na niekoľko drobností. On však do tých vrecák napasoval aspoň svoje prsty, ponechajúc dlane trčať von. Prezrádza mi, že všetko musí byť tak ako on chce, aj keď niečo nesedí. Tá hádka o parkovaní, ktorú vedie s mladíkom v károvanej bunde ma len presviedča...
Čierna je vlastne celkom pekná farba. Človek by ma rovno považoval za depresívneho blázna, no ja sa cez ňu dívam lepšie, krajšie.
Plávam v nej, rozjímam...
Lietam ako tie vrany, unášam sa vetrom a slobodou, teším sa zo života, zo svojich očí.
Mohlo by to tak byť vždy.
Preto je mi toto mementom, ak budem nabudúce chcieť znova zabudnúť...
Som šťastná.
Ste šťastní?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár