Postavila sa na blkón, celkom blizučko zábradlia a nechala na seba dopadať spŕšku dažďa. Mrakodrapy, všade len tie obrovské monštrá hltajúce oblohu a čerstvý vzduch. Aký majú význam? Žiadny. Len sa v noci premieňajú na ničivé obludy, ktoré zašľapujú jej život v rozdrvených kúskoch betónu. Aj teraz bola noc, bála sa však zaspať, pretože v snoch na ňu čakali iba nočné mory. A otcov hlas...
"Tvoja matka mala ísť radšej na potrat!"
Nikdy sa z toho neprestala viniť. Jednak preto, že jej to tyranský otec neustále vyhadzoval na oči, a na druhej strane preto, lebo matka pri jej pôrode zomrela. A spolu s ňou aj druhé dvojča.
Celý život jej niekto niečo vyčítal. Akoby celý život nebola pre nikoho dosť dobrá. No nikto sa nikdy nepozrel na jej bolesť a nevyslovil žiadne chápavé slová. Bola jednoducho sama. A teraz sa cítila sama viac ako kedykoľvek predtým.
Pohľad zablúdil na betónovú cestu, vzdialenú jej očiam toľkou výškou.
Tenký papierik acidu na jazyku účinkoval...
Videla svoje telo, tam dolu, rozmliaždené tvrdým nárazom.
Videla krv tečúcu na jej rukách... Ale nevedela odkiaľ pochádza. Pocítila akýsi dotyk na ramene. Otočila sa a za svojim chrbtom ju vydesila čiernota, ktorá sa v jej izbe hromadila. Vytláčala ju von, neúprosne ju nútila skočiť.
V panike sa zahľadela na svoje telo vryté do betónu. V tom sa hlava bez očí mimo jej tela otočila k nej a začala ju volať...
Krv bola všade...
"Skoč... Urob to!"
Jedna noha za zábradlím a pohľad dolu. Kvapky padajúce do tváre a zastierajúce zrak. Druhá noha... Vietor unášajúci vlasy a šaty... a jediný skok...
Sloboda?
Len nočná mora premenená na skutočnosť.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
azel
28. 8.augusta 2010 14:54
Pekne, pekne, len to "vyniť" mi kole oci
Napíš svoj komentár