Keď som bola malá, zbierala som mravcov a vkladala som ich do legovej ohrádky

(pointa na samom konci)
V naivnej predstave, že im v mojom nepriepustnom stavebnicovom akváriu bude lepšie, som im sypala omrvinky a trávu. Bavilo ma sledovať, ako sa prechádzali sem a tam. Počítala som ich a stále mi pribúdali novší.
Tuším mi vtedy žiaden mravec nezdochol. Pretože celkom rýchlo som ich všetkých vypustila na slobodu, keďže ma napadlo, že starať sa o slimákov je lepšie.
Tak som si teda vzala škatuľu. Celú som ju znova naplnila trávou a z celej záhrady som do nej nazbierala všetkých slimákov, ktorých som našla. Do tej škatule som ale vystrihala diery pre vzduch a keď som sa ráno šla pozrieť na mojich "miláčikov", nenašla som ani jedného. Veď samozrejme. To mi vtedy ale ešte nedochádzalo.
Potom som sa snažila starať ešte o všeličo iné. Muchy, lienky, jašterice... Akútne som niekomu/niečomu potrebovala dať svoju detskú lásku.
Až kým naši neusúdili, že mi radšej kúpia škrečka.

Volal sa Ďuďo. Bol to albín, tak asi nemusím veľa opisovať. Tu som so svojou starostlivosťou zakotvila. Moje detské srdce patrilo načisto iba tomu škrečkovi. Doteraz si pamätám, aké preliezky som mu zvykla vyrábať z kartónov a ako sme spolu chodili na jar a v lete von na prechádzku. Sem-tam (keď už veľmi zapáchal škrečacinou) som ho zvykla vykúpať a potom sme sa posadili pri kachle, kde spkojne driemkal v mojom lone, zabalený do vlastného uteráku.
Ešte si pamätám aj jeho tváričku. Bol taký chutný, keď sa zobudil a pod očami mal ružové kruhy.
Život v klietke nie je bohvie čo. Aj taký škrečok túži viac po slobode, než byť stále viac za mrežami. Len som dúfala, že môj Ďuďo dostal najlepší škrečací život, aký mohol.

Dnes som sa nad tým všetkým zamyslela. Hoci to bolo iba malé zvieratko (a skúsme sa nepozerať na to, že to vôbec bolo zviera), nič som neočakávala späť, iba som túžila dávať, starať sa, ľúbiť.
A práve toto mi chýba. Dnes. V tejto realite. Stal sa zo mňa sebec. Už túžim len dostávať a brať. Tak by nemala láska fungovať. Akákoľvek. Už sa nedokážem postarať ani o škrečka.
Veľa krát si želám, aby sa to malé dievčatko vo mne nikdy nevytratilo. No už sa tak dávno stalo...

Vždy som to nenávidela. Tú "transformáciu", keď sa dieťa mení, keď prechádza fázou dospievania. Niekedy mám pocit, že sa poznám až pridobre. Inokedy zas, že neviem, kto som.
Celé je to také patetické...
A už mi to lezie na nervy.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu