Popravde som si nikdy nemyslela, že sa ma to bude dotýkať takýmto spôsobom, no čím som dospelšia, tým viac na to myslím, tým viac to bolí. Tým viac si uvedomujem, čo sa vlastne v minulosti všetko stalo. Predtým som ho vždy vinila, to predsa on odišiel, on zo seba celkom dobrovoľne urobil trosku, avšak to sú vety, ktoré do mňa nakládla matka. Teraz sa len krčím v plači v neschopnosti pomôcť mu. Ja ani neviem kde teraz je...čo robí... Vždy sa to dozvedám ako posledná, pravdepodobne v pozmenených verziách po rôznych známych o tom, čo počuli oni od druhých. A ona? Ona sa smeje, ostro sa mu vysmieva.
Verila som mu, keď vtedy dávno pár krát zavolal. Dúfala som, že svoje šance uchopí a bude akýmsi spôsobom konečne so mnou. Ale matka ho vždy podkopávala slovami ako "ty to nedokážeš" alebo "isto, vieme my obaja ako to zasa dopadne". Mňa samú teraz demotivuje rovnako.
Je pravda, že otec po rozvode prispieva na dieťa, ale to neznamená, že si platí za to, aby ho mohol vidieť. Dieťa predsa nie je tovar.
A tak s plačom vyberám tú jedinú fotku... Čierno-biela. Vtedy som ešte chodila do škôlky. Obaja sa na nej škeríme a žmúrime oči, lebo priamo do našich tvárí nám svieti slnko. Drží ma pevne okolo pása a jeho hlava sa dotýka tej mojej. Vôbec sa na to nepamätám. Ale som rada, že tú fotku mám. Viem, že ma mal rád. Hoci ho nepoznám, hoci netuším aký je.
Slza za slzou...
Snáď ho raz tam vonku stretnem... A poviem mu, že mi chýba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
kazda zla vec ma svoj protiklad... nieco dobre, nejake poucenie, nejaku podstatu.. proste nieco.. treba to hladat....
ved zivot je hra
peace!