Stála som pri dverách a snažila sa nevnímať jeho rev, ktorý mi dral dušu. Ďalšia hádka, proste malichernosť. Už som ich nepočítala. Jeho výbuchy paranoje boli také časté, že som ich už poriadne ani nevnímala. Znovu som tam len stála a čakala kedy ukončí svoj monológ a ja sa budem môcť obhájiť. A on bude opakovať ako mi neverí, a už je toho na neho veľa.
Poznala som to naspamäť, posledné mesiace sa len opakoval. Ako by to nahral a púšťal stále dokola.
Každou hádkou mi v hrudi rástla obrovská diera. Nepredstaviteľne bolela. Vyrážala mi dych a spôsobovala panický strach. Nedalo sa na to zvyknúť. Nedbal na nič. Už nezáležalo ani na mojich slovách a ani na citoch. Kričal. Jeho hlboký hlas sa ozýval celou miestnosťou, mala som zaľahnuté v ušiach, nevnímala som čo hovorí.
-„Prečo mi to zakaždým robíš? Čo som ti kedy urobil? Ubližoval som ti, niečo som ti odoprel? Nikdy! Ty nevďačnica, vždy si mala všetko. Ničoho si nevážiš. Ako si mi to mohla urobiť. Vieš ako som sa cítil, keď mi to povedali. A keby to už nebolo aspoň po stý krát. Mal som byť na teba tvrdý, tak ako iný chlapi. Ale nie, ja hlupák som ti dovoľoval to tvoje pobehovanie po vonku s kamarátkami. Bolí ma to čo robíš, nevidíš?“ Mlel si do nekonečna. Ako hovorím paranoja.
Vôbec ho nezaujímal môj názor. Ani trošku mu neprišlo nápadné, že sa táto hádka opakuje už niekoľko mesiacov dokola, že ho niekto proste klame. Donáša na mňa výmysly.
Pamätám sa na moje prvé sklamanie, neskonalý žiaľ, že mi neverí. Ako by ma nepoznal.
Dnes už sa tým netrápim, proste len čakám. Nič iné to nevyrieši. Môžem vzdorovať, kričať, obhajovať sa, nadávať. Nič nezaberá.
Zmizlo pochopenie medzi nami, zmizla dôvera, zmizlo všetko čo by zastavilo tento nezmysel.
Plakávala som, už nie. Hnevala som sa, už nie. Ja to nezachránim, on sa musí prebrať.
-„Miľúbená, prečo mi to robíš? Prosím, povedz už niečo..“ rezignujúc ukončoval svoj monológ. Vždy sa v ňom v tejto fáze ozývali city ku mne. Znovu sa mu k životu dostával rozum. Po líci mu tiekla slza. Zlomený prosil. Nadýchla som sa. Takého som ho milovala.
-„Vieš, že to nie je pravda, vieš to, musíš to vedieť. Ak by si to nevedel, už by si tu nestál. Prosím, nehádajme sa, je to zbytočné. Nie je to pravda, počuješ? Nie je a nikdy nebola. Poznáš ma, musíš! Vždy som ti patrila, vždy budem. Nekrič už, lámeš ma. Bolí ma z tvojich slov duša. Nikdy by som ti to neurobila, neublížila by som ti.“ Ticho a vyrovnane som odpovedala.
-„Miľúbená, ale keď ja už neviem čomu veriť...“
-„To nehovor, vždy vieš. Všetci vieme...cítime.“
-„Vieš, že ťa zbožňujem, ale tá predstava...tá predstava. Zabíja ma a vo mne všetko dobré.“
-„Viem. Vidím. Milovaný sa mi stráca pred očami. Tak ťa už prosím, prestaňme.“
-„Nedá sa to, som zjazvený, už nikdy nebudem ten...“ vedela som to. Skôr ako to vôbec vyslovil. Cítila som to, uvedomovala si to už niekoľko dní. Zmierila som sa s tým.
-„Chápem. No aj tak nehádajme sa. Ja už nevládzem milovaný, zabíjaš naše šťastie. Musí to skončiť.“
-„Prosím nehnevaj sa, vieš, že sa snažím. Ale bolí to. Verím ti, naozaj, prosím.“ Objal ma.
Už som nevládala. Dusil ma, ubíjalo ma to. Ničilo. Nemohla som, už ďalej. Znovu sa snažil zachraňovať situáciu.
Občas som sa zamýšľala, prečo najprv neuvažuje a až potom sa rozčuľuje. Ale to boli len úvahy. Nemala som energiu hádať sa s ním. Nemala som ani chuť. Už to trvalo dlho. Potrebujem sa nadýchnuť.
-„Už ťa nikdy nepustím, nebudem kričať...“ sľuboval.
-„To už som počula...“ odvetila som.
-„Viem.“ Pobozkal ma do vlasov.
Musela som sa ísť nadýchnuť. Vypadnúť. Darovať si čas.
Odtiahla som sa a siahla na kľučku.
-„Miľúbená, nechoď.“ Aj toto som už počula.
Otvorila som dvere.
-„Nechoď, ak odídeš už neprídeš. Cítim to. Nemusíš to vyslovovať...“ Mal pravdu, ešte som si to úplne neuvedomovala ale asi mal pravdu. Bol to zlomový bod.
-„Už ťa nikdy neuvidím však?“ spýtal sa mrzuto. Nevedela som. Ničím som si nebola istá, ani vlastným rozhodnutím. Už nejaký čas ma zrádzali moje myšlienky. Nevedela som nič.
-„Neviem...Odchádzam, lebo to tak cítim.“ povedala som pravdu.
-„Milujem ťa a budem.“ Vyznal sa mi. Tiež som ho milovala. Naposledy som sa otočila na osobu ktorá pre mňa bola celým svetom a nechala plynúť čas.
Dívali sa na mňa jeho hnedé zronené oči, ktoré som milovala viac ako vzduch. Pobozkala som ho na rozlúčku a tak mu povedala to čo už dávno vedel.
Stál vo dverách a ja som odchádzala.
-„Prídem si po teba a znovu spolu splynieme, v nejakom inom živote keď nám bude svet priať našu lásku. A tam kde sa naše duše nebudú rozchádzať.“ Rozlúčila som sa a odkráčala.
Vzdialila som sa o pár metrov a vedela som to. Vedela som, že som mala ostať. Snažiť sa bojovať. Nerezignovať. Malo to za to stáť.
Nechala som vo dverách stáť svoj dôvod na radosť. Zobral si moje Ja so sebou, nechal si ho. Cítila som sa ako nahý novorodenec hodený do neznámeho nového, sveta. Všetko bolo pre mňa zrazu iné. Ako by sa môj starý život pominul. Všetky spomienky, plány, smútok i radosť ostali tam. Spájali sa s ním a on už práve neexistoval.
Chcelo sa mi plakať, kričať, vzdorovať. Rozhodla som sa, zahodila som svoj starý život. Všetko krásne, nové a v neposlednej rade bolestivé, už nie je. Zvláštny pocit.
Nedokázala som identifikovať svoj stav. Stála som na rozmočenej ulici a videla ako plynie čas, životy ľudí, rastlín zvierat. Všetko sa hýbalo a žilo, len ja som zamrzla v čase. Umrela som tam a znovu sa narodila. Nič som nevedela, nepamätala si, necítila. Pamätala som si len jedno. Odišla som, hoci som mala zostať!!
...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár