Bol ako vystrihnutý z módneho časopisu. Nechcelo sa mi veriť.
Slnko zapadalo a jemne mu olizovalo rysy tváre. Musela som sa usmiať. Nadšená som vykročila smerom k nemu.
Jemne sa pousmial a čakal. Zastavila som sa pred ním.
-„Ahoj.“ Pozdravila som sa vrúcne.
-„Ahoj..“ vydýchol si a tuho ma objal.
Do nosa sa mi dostala jeho vôňa. Taká krásna prenikavá vôňa. Pritlačila som sa k nemu tuhšie.
-„Si nádherná, chýbala si mi.“ Pošepkal mi do ucha. Bože, fakt, že sa poznáme len tak krátko a už sa cítim ako by som s ním strávila niekoľko mesiacov ma poriadne desil. Prirástol mi k duši ako málo kto. Bolo to zvláštne. Mala som pocit, že ho začínam mať až príliš rada a to nie je dobré. Nepoznáme sa. A ja aj napriek tomu padám strmhlav do priepasti neexistujúceho vzťahu.
-„Poď prejdeme sa.“ Potiahla som ho za ruku a kráčala k najbližšej lavičke.
-„Chceš ma uniesť?“ doberal si ma.
Šli sme potichu. Sadli sme si na lavičku a vnímali sa navzájom. Vzal moju ruku do svojej a hral sa mi s prstami. Pousmiala som sa nad tým ako mi aj takýto letmí dotyk dokázal rozbúchať srdce.
Začala som. Musela som.
-„Asi by som mala začať ja...ehm. K tomu čo sa stalo minule...Bola som vyvedená z mieri a neuvažovala som, nechala som sa uniesť a ospravedlňujem sa, naozaj. Zmiatla som nás oboch a mrzí ma ako som ťa trápila alebo ťa nejak zavádzala. Ani sama neviem, prečo som sa tak správala a naozaj sa za seba hanbím, neviem to odôvodniť...“
Bol ticho. Dívala som sa na jeho kľud a to ako sa zabáva s mojimi prstami. Nevedela som či je taký sústredený alebo ma vôbec nevníma.
Už, už keď som chcela prehovoriť zdvihol hlavu a jemne sa usmial.
-„ Je to v poriadku, už vtedy bolo. Chápal som a chápem to. Nič sa nestalo. A za môj zmätok nemôžeš, teda nie úmyselne.“ Stále sa nežne usmieval.
Zovrela som mu jeho ruku vo svojej v najtuhšom stisnutí aký som dokázala, aby som mu naznačila ako veľmi sa mi uľavilo.
Milovala som toto chápavé ticho medzi nami. Už sme nemuseli nič hovoriť. Rozumeli sme jeden druhému. Vymieňali sme si túžobné úsmevy a nežné pohľady, tým sme dokonale vyjadrili úplne všetko.
Sedeli sme a mlčali. Slnko už zapadlo a tak nám tma vytvorila intímnejšie prostredie ako sme si priali. Hustla medzi nami chémia ktorú sme obaja cítili. Ako dva priťahujúce sa magnety.
Otočil sa ku mne a pretrhol dlhotrvajúce ticho.
-„Povedz mi niečo...“ vyzval ma. „Nestraší ťa to čo sa medzi nami deje?“
Bože čo som mu na to mala povedať. Bolo to zvláštne a v istých momentoch ma to naozaj vystrašilo. Ale páči sa mi to a nemenila by som. Poviem pravdu, zaslúži si ju.
-„Občas ma to desí. Teda hlavne desím samú seba, keď sa správam tak ako sa nezvyknem. Ale nič by som nezmenila, lebo všetky tie momenty nás priviedli sem a to je to čoho sa nebojím. Tebou som si istá aj keď to znie smiešne, nepoznáme sa. Ale tak to cítim. Istota ktorú máš v sebe sa prenáša aj na mňa. Teba to desí?“ opýtala som sa váhavo.
-„Nedesí, len neviem čo mám cítiť a čo čakať. Som zmätený. Nemám v tom jasno. Neviem čo to momentálne je a čo príde. Mali by sme si v tom urobiť nejaké jasno, hm?“
-„Ja súhlasím, čo navrhuješ?“ nechala som ho uvažovať.
-„Ja by som chcel aby sa to niekam dostalo, vyvinulo. Môžeme začať „randiť“ alebo už spolu konečne normálne byť. Podľa toho na ktoré z toho sa cítiš. Ja sa prispôsobím. Len nech to už môžeme nejako pomenovať a podľa toho sa k sebe správať, hm?“ navrhol.
Chvíľu som o tom uvažovala. Nebude to rýchle hrnúť sa hneď to začiatku vzťahu? Alebo sa vrátiť k randeniu? Hm..cítim sa skôr na vzťah sním. Randenie sme asi za týchto pár dni už preskočili, keďže medzi sebou už máme takéto city.
-„Navrhujem vzťah, ale na začiatok si o sebe musíme všetko vyrozprávať. Úplne všetko. Nechce tajnosti ani nevyriešené veci. Na takom základe vzťah nesmieme stavať. Čo hovoríš?“ spýtala som sa na názor.
Vrúcne sa usmial. „Úplne súhlasím. S oboma vecami.“ Opäť ma chytil za ruku. „Kedy máme ísť do toho kina?“ spýtal sa zaujato.
Do prdele. Skoro by som zabudla. Rýchlo som sa pozrela na telefón. Bolo 7. Okey, čas ísť k domu a počkať na Emili a Michala.
-„Poď, máme sa s nimi stretnúť teraz pred domom.“
Vstala som a počkala na neho. Chytil ma sebavedomo za ruku a kráčali sme k domu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
suzancall
13. 3.marca 2012 13:42
♥♥
Napíš svoj komentár