-„Čo to pre boha malo byť? Ja už som sa bála, že urobíme nejakú scénu. A keď za tebou vyštartoval ako buldozér len tak, tak že som sa nevybrala za ním. Vieš čo všetko ma napadalo? Čo sa stalo? Čo ti povedal? Čo...“
Prudké rozrazenie dverí zastavilo jéj vlnu otázok. Do triedy vkráčal Dimitrij. Chlad a hnev z neho sršal na metre. Neviem či som to vnímala len ja alebo celá trieda.
Sadol si na svoje miesto na hlas sa nadýchol, ako by ho to malo ukľudniť a začal listovať v knihe. Zdvihol hlavu od knihy a pozrel sa na triedu.
-„Otvorte si knihu na strane.....“ zvuk zvončeka prehlušil jeho hlas a tak len tvrdo zavrel knihu a začal sa dvíhať z miesta.
Nedívala som sa na neho, už ma nezaujímal. Týmto prekročil všetko.
V triede nastal rozruch, tak ako to vždy pri prestávke bolo ľudia sa valili v nekončiacich rozhovoroch do chodby.
Ostala som sedieť na mieste a Em sa tiež ani nepohla. Otočila som sa k nej, že jej to teda všetko vysvetlím, keď som zaregistrovala postavu stojacu vedľa nášho stola. Em ho videla prvá a podľa jej výrazu tváre som vedela kto to je.
Nasadila som unudený výraz a otočila sa na neho so spýtavým pohľadom.
-„Chcel by som s tebou hovoriť, budeš taká dobrá a nasleduješ ma do kabinetu?“ pýtal sa potichu, úplne kľudným vyrovnaným hlasom. Bola som prekvapená, že už zo seba dokázal striasť ten hnev.
Ale ani v najmenšom som nemala v pláne ocitnúť sa s ním ešte niekedy sama.
-„Nie, musím sa pripraviť na druhú hodinu.“ Odpovedala som jednoducho.
Unavene si povzdychol a jeho výraz tváre sa zmenil na pokorný, mierne smutný a ublížený? Má tento chlap snáď schizofréniu alebo čo to akože má byť? Bola som dokonale zmätená a vyvedená zmieri.
-„Prosím Rosemary, potrebujeme sa porozprávať. To musíš vedieť aj sama.“ Naliehal prosebne.
Nevedela som čo mu mám povedať, bola pravda, že by sme sa asi mali normálne porozprávať. Ale ja som pochybovala, že by sme my dvaja ešte niekedy dokázali viesť normálnu konverzáciu. Bez nenávisti, výsmechu a hnevu. A práve dnes som bola na neho nahnevaná za to, že sa to všetko s ním vmiesilo a ovplyvnilo môj vzťah s Richardom, ak sme teda ešte nejaký vzťah mali. Ale nad tým som odmietala uvažovať.
Obrátila som sa na Em, sedela tam úplne potichu ani sa nepohla. Vedela, že som sa na ňu otočila po jej názor a tak len jednoducho prikývla. Aj ona považovala za správne a možno len nutné rozprávať sa s ním.
A tak som sa rezignovane otočila späť na neho.
-„Dobre teda, dávam ti nanajvýš 15minút. Nehodlám meškať ani na jednu hodinu.“ Odsekla som tvrdo. Nahnevaná tým ako sa pre mňa táto situácia vyvinula.
-„To mi bude stačiť, ďakujem.“ Otočil sa a kráčal na chodbu. Šla som za ním.
Celú cestu šiel predo mnou nejakých 5 krokov a ja som ho len potichu nasledovala.
Vošiel do kabinetu a nechal za sebou otvorené dvere, aby som vošla.
Neisto som vkráčala dnu a zastavila sa pár krokov za prahom dverí. Sedel na (mne dobre známom) gauči.
-„Zavri prosím ťa, okolo chodí kopec ľudí.“ Oznámil mi kľudne. Nechápala som jeho náhli kľud a vyrovnanosť.
Zavrela som za sebou dvere a postávala na jednom mieste. Nemala som v pláne začínať prvá.
-„Posaď sa.“ Vyzval ma a ukázal vedľa seba na gauč. Sedel na ňom nahnutý dopredu, lakťami sa opieral o kolená svojich roztiahnutých nôh. Dlane mal zložené na sebe a položil si na ne bradu. Vyzeral, že mu je pohodlne, hľadel na mňa a čakal.
-„Postojím.“
Už som aj zabudla aký krásny je. Teraz keď mal všetky svaly na tele uvoľnene a z tváre mu zmizol ten arogantný a strnulý úškrnom a keď jeho oči neplávali v čistom hneve.
Bol prekrásny. A vo mne sa ozývala nostalgia po tých pár pekných spomienkach na neho.
Pamätala som si aké ma jemné pery aj to jemné strnisko na tvári. Ten chlapčenský úsmev a radosť.
Znovu mi to začalo lámať dušu. Ako sa to všetko mohlo obrátiť na takúto KATASTROFU?
Znovu predo mnou sedel človek ktorému som sa otvorila a tak rýchlo sa do neho zamilovala a ktorý mi tak strašne ublížil. Ale už som vedela, že aj keď tak vyzerá už to nie je on. Oboch nás to zmenilo.
-„Rose..“ začal nežným hlasom. „...Chcel by som ti to všetko vysvetliť. Ja...chcem aby si vedela, že som ti nikdy ale nikdy v mojom živote nechcel ublížiť. Chcem aby si vedela že som späť a už nikam nepôjdem, to ti sľubujem..“ Začala som reflexívne krútiť hlavou nad jeho slovami. On to vôbec nechápal, nechápal, že už to skončilo.
-„Prosím, nechaj ma hovoriť..“ prosil keď videl, že chcem odporovať. Nadýchla som sa a obrnila.
-„V prvom rade sa ti chcem ospravedlniť, za to že som ti ubližoval. Nikdy som nemal v pláne byť k tebe hrubý a netaktný. A za to sa naozaj veľmi ospravedlňujem, lebo viem, že som to robil často. Prepáč..“
-„Ale ja ti prisahám, že každá tvoja slza a bolesť boli aj mojimi bolesťami. Neznášal som vidieť ťa takú, nenávidel som sa za to, že neviem zariadiť aby si bola stále len šťastná. Snažil som sa, naozaj som sa snažil. Ale v niektorých okamihoch som sa proste nedokázal ovládať, mám problém zo svojou povahou a obrovský. Vždy som mal a ja to viem, snažil som sa bojovať s tým hnevom ktorý ma zaplavoval, keď sa niečo kazilo. Nechcel som byť k tebe krutý a zlý. Nikdy, ja som ťa ale vždy miloval a tým, že to bolo také náhle, že som do toho odrazu tak v padol o to to bolo intenzívnejšie. A tvoja vzdorovitá povaha mi nikdy nepridávala na kľude. Ale za to ťa neviním milujem na tebe tú rebéliu. Si jeden z mála ľudí ktorý sa mi postavia aj keď som naozaj do nepríčetnosti nahnevaný.
Ale viem, že si sa ma bála, a často. Zakaždým som ti to videl v očiach a to vo mne vzbudzovalo ešte väčší hnev, ale na samého seba. Myšlienka na to, že sa ma bojíš...bože, je to zlé a bolí to, strašne. Nechcem aby si sa ma bála a nikdy som nechcel. Ja ti neublížim, to by ma zabilo. Tak ako ma zabíjajú všetky tieto naše hádky. Mám strach, že ťa strácam a že ma nenávidíš. Dnes, keď si sa mi pozrela do očí, som o tom bol dokonca presvedčený. Prosím, nesmieš ma nenávidieť, to proste nemôžeš..
Ja chcem aby si ma milovala, tak ako to vždy bolo. Lebo aj ja ťa stále a neprestajne zbožňujem...
nechápem ako som ťa mohol opustiť..ako som dokázal odísť. Keď som tu celé svoje bytie nechal s tebou. Nedokázal som bez teba byť. Myslel som si, že to pomôže keď odídem, potreboval som si to všetko urovnať, bol som zmätený a trápil som ťa. Ale ty si si zobrala moju dušu so sebou. A ja som bez nej a bez teba nevedel dýchať.
Myslel som si, že to bude dobré riešenie, odídem dáme veci do poriadku a možno by som sa vrátil. Ale nebolo to riešenie, len som utekal sám pred sebou. Bál som sa toho, že ťa zničím. Ale už viem, že by som to nikdy nedokázal, nato ťa príliš milujem.
Strašne si mi chýbala. Keď som sem prišiel a prvý krát ťa videl a ty si ma len chladne obišla myslel som, že zošaliem. Ale pochopil som, že nemôžem čakať, že sa mi hodíš okolo krku ako by sa nič nestalo. A tak som sa rozhodol a preto ti to tu vlastne všetko hovorím. Chcem to napraviť, chcem ťa spať. Chcem aby si ma znovu milovala a urobím pre to všetko. Už nikdy ti nechcem ubližovať a počkám toľko koľko len budeš chcieť. Máš toľko času koľko potrebuješ, len ma neodstrkuj prosím..Musíš mi odpustiť..prosím Odpusť mi to všetko...prosím“ Zlomene končil svoj výklad a prosebne sa mi díval do očí. Videla som ako mu plávajú v slzách ale žiadna nevypadla von.
Stála som ta omráčená, nohy ako z betónu. Nedokázala som sa ani pohnúť. Počas celého monológu ma zaplavovalo milióny pocitov a spomienok. A strašne to všetko bolelo. Bolela ma minulosť a spomínanie na ňu. No najviac ma bolel pohľad na neho. Sedel tam oddane a čakal na môj verdikt. Ako by všetko viselo na mojich slovách, na mojom rozhodnutí.
Bolelo ma, že on absolútne nič nepochopil. Nechápal čo mi urobil, čo tu po ňom zostalo a že už to nejde vrátiť späť. Ako si mohol myslieť, že príde a spraví to pár sladkými slovami.?
Veď ma zlámal ako porcelánovú bábiku, dušu mi potrhalo na kusy a on si myslí, že sa to dá vrátiť späť? Že ešte niekedy budem schopná milovať ho, veriť mu, vložiť sa mu bezhlavo do rúk...?
Chcel odpustenie, má ho mať. Ale to je to jediné čo mu môžem dať...
Rezignovane som pokrútila hlavou.
-„Ty si nič nepochopil... Tu už nie je cesty späť. Nič nebude také ako kedysi. Ja ťa už nemôžem milovať, zničilo by ma to a to nadobro. Ja ti už nemôžem veriť. A už ani nechcem, strašne si mi ublížil a to si budem vždy pamätať. Ešte stále ma bolí pohľad na teba, počuť tvoj hlas, cítiť ta. Všetko okolo teba. Ale to časom prejde, verím v to. Ale toto už nikdy nebude fungovať. Odpúšťam ti, verím, že si svoj odchod myslel dobre, ale nevyšlo to. Naozaj ti odpúšťam..ale to je jediná vec ktorú ti môžem ponúknuť. Lebo toto by nikam neviedlo a ty to musíš veľmi dobre vedieť aj sám, niekde vo vnútri to musíš cítiť len si to nechceš pripustiť.
Toto už nemôžeme dopustiť a ja ani nechcem, viem že by to zabilo mňa a aj teba...“
Zdrvene na mňa hľadel, bol úplne zlomený. Videla som ako sa mu slza prehupla z oka na líce a utekala k jeho jemným perám.
-„Ty ma už nemiluješ?“ spýtal sa ľútostne.
-„Už prestávam...“ nevedela som sa mu pozrieť do očí...stále som ho mala rada, ale nebolo to zdravé!
-„Je to kvôli nemu? Naozaj ma dokázal tak rýchlo nahradiť? Naozaj už o mňa nestojíš? Veď som nebol preč tak dlho. To nemôže byť pravda. Musíš ma ešte stále milovať. Cítim to z teba....hm?“ snažil sa skôr presvedčiť seba ako mňa.
-„Ty nerozumieš....Toto nie je o ňom a ani o nikom inom. JA už nemôžem, nemôžem ťa milovať. Nemôžem s tebou byť. Ty ma ničíš. Náš vzťah by predstavoval čistú deštrukciu. A ja už nemám tieto masochistické potreby.“
-„Prosím daj mi ešte jednu šancu.“ Prosíkal. Vstal a išiel ku mne.
-„Nie.“
-„Prosím, ja to všetko zmením naozaj. Prosím. Ja ťa stále milujem.“ Urobil Ďalších pár krokov.
-„Nie“ zdvihla som ruky pred seba aby som znásobila svoje slová.
-„Prosím, skús to so mnou, Nehovor nie len preto lebo sa bojíš, alebo si nie si istá. Iba ak ma už naozaj nemiluješ a nechceš ma...“ už bol pri mne. Zdvihol ruku a pohladil ma po tvári...Nemohla som sa na neho pozrieť. Ruky som mala ešte stále zdvihnuté pred sebou a on sa o ne opieral hruďou. Zaťala som ich v päste.
-„NIE.“ Pritvrdila som na hlase a zatlačila do neho päsťami aby odstúpil.
Ruka mu ochabla a len stál v tichu....
-„Nie...“ opakovala som znovu, potichu pri tom ako som odchádzala z jeho kabinetu.
Zavrela som za sebou dvere a rozbehla sa čo najďalej od neho...Hnal ma strach, že by ma mohol zlomiť, prehovoriť. Že by som sa mu znovu bezhlavo dala...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
romika
11. 5.mája 2013 21:48
priznávam, aj mne prehupla slzička...
2
po roku som sa dostala znovu k tvojmu príbehu a som rada, že pokračuješ Kedže som si nepamätala presne na udalosti tak som ho prelúskala odznovu a je to super. Dúfam, že pridáš pokračovanie čoskor A som si istá, že nebudem jediná, že @tooniickaaa ?
Napíš svoj komentár