Po predýchaní dvoch čiarok, prišieli dni a noci plné plaču. Teraz už viem že tomu maličkému takto nepomôžem a vlastne ono za nič nemôže. Pred pár dňami som na obrazovke ultrazvuku videla jeho srdiečko. Bilo tak strašne rýchlo a tak nádherne. Je to asi to najkrajšie čo môže žena vidieť. Viem že je to kúsok mňa. Že ten drobec je môj, že ho neskutočne ľúbim už teraz. Ten pohľad zmenil veľa vecí v mojom rozmýšlaní.
Núka sa otázka čo otec dieťaťa. Chodíme spolu. Teda sme zasnúbení. Povedala som mu áno asi pred mesiacom, no vydať sa nechcem. Ani teraz ani potom. Jeho rodičia skoro neprežili naše rozhodnutie svadbu odložiť. No naši sú skvelí. Stoja pri mne a to som sa mamy veľmi bála čo mi na to povie. Aby ste ma chápali, mám rozrobenú výšku.
Vlastne kedysi som túžila mať s tým mužom dieťa. Milovala som ho viac ako čokoľvek na svete. Potom prišli nechutné podrazy od neho a ja hlúpa som nemala síl sa s ním rozísť a ešte viac som ostala k nemu pripútaná tým maličkým. Je pravda teraz sa veľmi snaží, je pozorný, snaží sa aby mi/ nám nič nechýbalo, ale bojím sa že dokedy...Teda neviem sama čo robiť. Dosť mi vtedy ublížil. Dlho sa ospravedlňoval, žehlil si to. Ale pýtam sa, ked to spravil raz, kde mám istotu či to nespraví znovu.Preto sa nechcem vydať. Nie som si istá po tom všetko či on je ten pravý. Dôvera je vec, ktorá sa ťažko lepí, ak sa to vôbec dá. Sama si môžem nadávať že som blbá, ale čo sa stalo sa už neodstane
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alroune
18. 2.febuára 2012 23:21
držím prsty
2
hlavne aby bol krpec zdravy, ostatne veci si hadam casom vyjasnite.. vela stastia
Napíš svoj komentár