Šla som zo školy. Chodníky boli pokryté ľadom. Vďaka mojej šikovnosti som sa šmykla a zachytila sa prvej ruky , na ktorú som dočiahla. Stiahla som ťa so sebou.
Pristáli sme na dosť tvrdej ploche, ale nič sa nám nestalo. Spoločnými silami sme sa postavili a ja som sa ti ospravedlnila. Ty si len prikývol hlavou a šiel si opačným smerom ako ja.
Cítila som sa trápne a želala som si aby sme a už nikdy nevideli. Naše cesty sa spojili až na strednej škole, kde sme sa dostali do rovnakej triedy. Spoznal si ma a len si sa pousmial. Už sme sa o tom viac nerozprávali. Nerozprávali sme sa často, ale ja som pocítila, že mi nie si ľahostajný. Bol si však zadaný. Po pol roku si sa s ňou rozišiel. Pár dní si nebol v škole, pár týždňov si chodil so sklonenou hlavou. Trápilo ma to, ale bola som ticho. Bola som ticho nasledujúce 3 roky. Chodila som asi s dvoma alebo troma chalanmi , ale cítila som, že mi nedokážu dať to, čo ty by si dokázal. Tesne pred maturami, požiadal si ma aby som ťa doučila dejepis, v ktorom som bola fakt dobrá. Povedala som si a prečo nie ? veď takto si veci zopakujem aj ja.
A tak sme sa začali doučovať.
Milovala som naše 2 hodiny denne ktoré sme trávili spolu.Boli to naše 2 hodiny..Ty si zmaturoval na výbornú, rovnako ako ja. Neviem akou náhodou sme sa dostali na rovnakú vysokú školu. A možno to nebola náhoda ale osud.Opäť sme sa veľmi nestretávali. Až raz mi prišla pozvánka na oslavu tvojich 20. narodenín . Potešila som sa, pretože moje myšlienky patrili len tebe. Na pozvánke bolo napísané okrem času a miesta aj toto :
dúfam , že prídeš. Aspoň takto sa ti budem môcť odvďačiť za hodiny dejepisu.
Bez teba by som na tejto škole nebol. Ďakujem
-Aké milé.
Pomyslela som si a tvoju pozvánku som si dala do kabelky.
Kedže pozvánka bola pre dvoch rozhodla som sa , že si so sebou vezmem môjho "priateľa" . Boli sme spolu , len kvôli tomu, že sme nikoho iného nemali, tu, na univerzite. Vedeli sme , že sme najlepší priatelia, no nejako to prešlo k bozkom. Ale vedeli sme , že sa neľúbime, iba sme niekoho potrebovali, niekoho, od koho by sme cítili, že nás má rád a prejaví nám to.
Dorazili sme na párty.
Napravo od dverí bola kopa darčekov, tak som tam priložila aj ten môj, starostlivo zabalený . S mojim priateľom sme kráčali spolu, rozhliadajúc sa po doma, kde bola usporiadaná táto veľkolepá oslava. Očami som prečesávala účastníkov a hľadala som teba .
Keď som ťa našla, pristúpila som k tebe, podala ti ruku a popriala všetko najlepšie ,
pobozkala ťa na líce , to isté zopakoval môj "partner" a išiel pre niečo na pitie.
Zostali sme sami , obklopení podnapitými študentmi. Ty si sa mi opäť poďakoval za ten dejepis .
Cítila som sa celkom fajn. No v bruchu mi šantilo zopár motýlikov a často som sa červenala.
Bolo na tebe vidno , že si rád , že ma vidíš. To ma potešilo. Keď sa vrátil Alex aj s pitím , bolo na ňom vidno, že si nedal prvý pohárik. Nezvykla som piť alkohol , ale dala som si.
Jeden a potom ďalší až som sa dostala do dobrej nálady. Alex sa ma opýtal či si môže ísť vlastnou cestou a ja som mu len kývla rukou. Už ma viac nezaujímal, už ma ani nepriťahoval. Niekedy som cítila ako keby ma k nemu niečo ťahalo, teraz nič také neprišlo. Odišiel ani neviem kam. A ty si zmizol medzi davom tiež. No čo zabávala som sa Ďalej, tancovala som na hlasnú hudbu , pila som pohárik za pohárikom a keď som cítila že mi je horúco , vyšla som na priestrannú terasu. Vietor mi vial do vlasov a ja som sa hneď cítila lepšie.
No zrazu mi došlo aké je to na nič. Alexa neľúbim , mala som ho len tak a dokonca ma už ani nepriťahuje. Ty si sa v dome niekde zabával a ja som dúfala, že so žiadnym dievčaťom. Sama seba som sa pýtala Ako je možné, že ťa tak dlho ľúbim ? už 5 rokov. Nechápem. Z mojich úvah ma vytrhol nejaký chichot a tak som sa obzrela. Stál tam Alex aj s nejakým dievčaťom. Pozrel sa na mňa a opýtal sa či mi to vadí. Odpovedala som, že nie a odišla som naspäť do domu. Už aj Alex niekoho mal iného namiesto mňa. Cítila som sa fakt hrozne, tak odvrhnuto. Rozhodla som sa, že to viac nemá význam a že idem domov. Chvíľu mi trvalo až som našla východ, no ty si ma zastavil. „Kam, že kam slečna?“ znela tvoja otázka. So smutným výrazom v tvári som ti odpovedala, že idem domov. „ Ale a čo tak skoro?“ „Poď zabavíme sa trošku.“ A už si ma začal bozkávať. Bolo to také narýchlo , že som bola v šoku.
Pre nepríjemnú chuť alkoholu v tvojich ústach, som s tým prestala , odstrčila som ťa a už som utekala ku dverám. „ Takto som to nechcela“ zakričala som na teba a už som buchla dverami. Rozplakala som sa, vošla do svojej izby, ľahla som si na posteľ a s plačom som zaspala. Ráno mi bolo trochu zle a tak som sa šla prejsť do parku. Sadla som si na osamotenú lavičku a zaborila som si tvár do dlaní. Odrazu mi niekto položil ruku na rameno. „Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa ma niekto. Zdvihla som pohľad a prekvapene som sa na teba pozrela. „Áno jasné, prečo nie ?“ Pozrel si sa na mňa veľmi smutným pohľadom, ospravedlnil si sa mi za včerajší večer a objal si ma.
Keď sme sa od seba odtrhli, zahľadel si sa mi do očí a pobozkal si ma. Najskôr opatrne a potom ešte raz. Začali sme sa bozkávať a ty si mi zašepkal do ucha, že ma ľúbiš. Zostala som v šoku.“Ako dlho? „ znela moja otázka . „Neviem presne dlho som niečo tušil , možno skôr ako od matury a uvedomil som si to až teraz.“ Odvrátila som svoj pohľad a potichu, ale zreteľne som zašepkala: „Ja ťa ľúbim už odvtedy, čo si sa na mňa usmial na strednej v prvom ročníku.“ Stiekla mi slza po líci a ty si mi ju zotrel.
Ešte raz si ma pobozkal a povedal si: „Tak to máme čo robiť, aby sme dobehli to, čo sme zameškali.“
áno, ja viem , je to dodobrate z môjho blogu plamene jeden dva tri ale toto je trocha iné a ma to uplne iný záver, toto je len do jednej súťaže
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár